Krátke poviedky od A.

[Aiwendill]

Tak som zasa dostal chuť písať, tak teda píšem. Popri prepracovávaní svojich starších diel typu Ascanis, Includeret a Ad fontes sa mi podarilo vytvoriť aj zopár kratších poviedok, ktoré tu budem postupne uverejňovať. Tu je prvá z nich...

P.S.: nie je vylúčené, že niektoré z nich neskôr rozvediem do nových poviedkových cyklov...

Kód: Vybrat vše

Osud VIII. flotily


Výskumná loď pozemskej federácie EFS Colmar G si to slimačím tempom razí k objektu svojho záujmu – spoločnému systému neutrónovej hviezdy a malej čiernej diery nazvanému predbežne EGC 2136859. Astrofyzici a ostatní vedci na palube majú práve dobu spánku a tak je hore iba niekoľko členov posádky na mostíku a v strojovni.  Nikto neočakáva žiadne väčšie ťažkosti politického charakteru, keďže je to neobývaná sústava a tak je aj posádka lode viac-menej bez starostí, aj keď trochu v strehu. Dva tak exotické vesmírne objekty ako čierna diera a neutrónová hviezda pokope môžu byť potencionálne nebezpečná kombinácia a práve to má zistiť táto expedícia.
Na mostíku lode vládne ticho. Jediný počuteľný zvuk je dýchanie členov posádky.

Z letargie ich vytrhne zapípanie jedného z terminálov na pravej strane mostíka. Jeden z technikov sa k nemu pomaly priblíži a zbežne sa pozrie na obrazovku terminálu. Potom sa zamračí, stlačí niekoľko klávesov a zamračí sa ešte viac. Chvíľu číta prúd dát na obrazovke a potom sa obráti na prvého dôstojníka lode, ktorý má práve službu na mostíku: „Pane, zachytili sme núdzový signál!“

Prvý dôstojník len stroho odvetí: „Identifikácia?“ Technik stlačí niekoľko tlačidiel na klávesnici terminálu a odpovie: „Negatívna pane, podľa signatúry je to núdzový signál záchranného člnu.“ Dôstojník prikývne a zahundre: „A tie nemajú identifikačné signatúry iba lokátory.“ Potom nahlas prikáže: „Navigátor, naveďte loď k zdroju núdzového signálu. Intelekt!“ Z reproduktorov sa ozve hlas umelej inteligencie starajúcej sa o základné potreby na lodi: „Áno pane?“ Dôstojník prikáže: „Žiadam o prebudenie kapitána lode z dôvodu mimoriadnej situácie!“ Z reproduktorov sa ozve nevzrušený hlas: „Vykonám! Zahajujem ukončenie spánkovej procedúry kapitána lode. Kapitán lode bude prebudený o tri minúty.“

O niekoľko minút sa na mostíku lode objaví kapitán lode a pokynie všetkým prítomným na pozdrav. Keď si sadne do svojho kresla, z ktorého iba pred chvíľkou vstal prvý dôstojník, všetci sa uvoľnia a pokračujú v práci. Kapitán si na obrazovku pred sebou vyvolá lodný denník a prezerá si posledné záznamy. Potom prikývne a otočí sa na navigačného dôstojníka po svojej ľavici: „Ako sme ďaleko od zdroja toho núdzového signálu?“ Navigátor stlačí zopár klávesov, pozrie na obrazovku svojho terminálu a odpovie: „Dvanásť minút a osemnásť sekúnd do kontaktu, pane!“ Kapitán sa zamyslí a prikáže mu: „Vystúpte z hyperpriestoru pol parseku od zdroja, potom pokračujte podsvetelnou rýchlosťou.“ Navigátor prikývne a kapitán pokračuje smerom k ostatným na mostíku: „Senzory! Akonáhle vystúpime z hyperu, chcem plné skenovanie okolitého priestoru do vzdialenosti troch parsekov. Taktický! Pohotovosť druhého stupňa. Intelekt! Prebudiť posádku ošetrovne a pripraviť na prijatie záchranného modulu do hangáru!“

Kapitánové rozkazy sú plnené bez zbytočného náhlenia a paniky. O niekoľko minút sa EFS Colmar G vynorí z hyperpriestorového okna a na chvíľku zastane na mieste, skúmajúc svojimi výkonnými senzormi okolitý vesmír. Potom si to namieri k maličkému modulu šedivej farby, ktorý sa vznáša v prázdnote niekoľko miliónov kilometrov od nej. Po niekoľkých minútach je záchranný čln v hangári lode vedľa troch výsadkových a výskumných modulov a okolo neho stoja technici a niekoľko ďalších členov posádky lode vrátane kapitána. Ten si zamyslene pozerá nápis na boku modulu: EFS HBB-42 Kilten a vedľa neho veľká sedmička.

Po chvíli mlčania sa kapitán rozhodne a nahlas povie: „Intelekt! Vytvoriť čiastkový kapitánsky denník s názvom záchranný modul Kilten 7. Nahrať do neho polohu prvého kontaktu so záchranným modulom ako aj núdzové signály. Ďalej nahrať rozhovory, ktoré budú prebiehať od tohto momentu až do odvolania v hangári so záchranným modulom, na mostíku a tiež aj v laboratóriách, v ktorých sa bude skúmať obsah databanky záchranného modulu! Pripojiť známe informácie o ťažkej bitevnej lodi Kilten!“ Z reproduktorov v stenách miestnosti sa ozve strojový hlas: „Denník vytvorený, požadované informácie pripojené, nahrávanie spustené!“ Kapitán prikývne a kývne technikovi, aby otvoril poklop núdzového modulu. Zvnútra sa vyvalí odporný smrad a prvý z technikov, ktorý sa tam pozrie, sa pozvracia na podlahu vedľa modulu. Umelá inteligencia lode však automaticky teleportuje zvratky mimo loď do voľného priestoru ako to robí so všetkými odpadkami biologického charakteru, ktoré sa nedajú recyklovať. Ostatní sú viditeľne otrasení. V pilotnom kresle záchranného modulu sedí kostra pilota stále oblečená v uniforme bojového pilota flotily. Zvyšok modulu vypĺňajú oceľové boxy upevnené popruhmi.

Technici opatrne vyberú kostru nebohého pilota z modulu a potom aj záhadné oceľové boxy. Všetky sú starostlivo označené číslami. Keď sú všetky boxy uložené na podlahe vedľa modulu, kapitán povie jednému z technikov: „Vyčistite ten modul od biologických zvyškov a vytiahnite z jeho databanky všetko čo sa dá!“ Potom sa otočí k boxom a otvorí jeden z nich označený číslom jedna. Vnútri sú poukladané kryštálové dátové doštičky. Vezme jednu z nich, ktorá je hneď navrchu, spraví niekoľko krokov k jednému z pomocných terminálov v hangári a zasunie doňho doštičku. Naťuká niekoľko príkazov do klávesnice a na obrazovke pred ním sa objaví najprv logo EFS a potom adresár so súbormi na doštičke. Otvorí hneď prvý, ktorý je označený ako „Dôležité! Čítať najprv!“

Objaví sa pred ním video, na ktorom je starší muž so šedivými vlasmi v admirálskej uniforme. Hľadiac priamo do kamery začne rozprávať: „V prípade, že vidíte toto video, znamená to, že ste našli jeden z našich záchranných člnov a že jeho pilot splnil svoju úlohu a dostal sa von z tohto pekla. Pravdepodobne už bude mŕtvy a ak nie, tak nech sa dozvie, že som na neho hrdý. Naša flotila narazila na nebezpečnú vesmírnu anomáliu, ktorá nás uväznila v niečom čo naši vedci nazývajú priestorová slučka a kým sme prišli na to, ako z nej uniknúť stálo nás to primnoho času a životov. Vyslali sme niekoľko desiatok záchranných modulov, ktoré pilotovali dobrovoľníci z radov našich bojových pilotov, naložili sme do nich kópie záznamov a poslali ich časopriestorovým mostom naspäť do minulosti v našom vlastnom vesmíre. Neviem kedy nájdete tento záznam, ale dúfam, že ešte pred naším odletom zo Zeme. Ak nie, tak prosím doručte všetky záznamové boxy z modulu ako aj jeho databanku na veliteľstvo EFS na Zemi. A spomeňte si na ôsmu flotilu, ktorá stále letí vpred za svojím cieľom, aj keď je nedosiahnuteľný. Admirál George Jackson, veliteľ ôsmej flotily.“

Video sa končí a všetci, ktorí to sledovali, stoja ako omráčení a ďalej ticho hľadia na obrazovku, na ktorej sa znova objaví výpis adresára s obsahom disku. Kapitán lode vytiahne kryštálovú doštičku a položí ju na pôvodné miesto v oceľovom boxe. Potom ho zavrie a pozrie na jedného z technikov: „Vyextrahujte databanku toho modulu a dajte ju na externý disk. Všetky boxy aj s tým diskom pošleme hviezdnou bránou na Zem tak skoro ako to len pôjde.“ Technik prikývne a odkráča za svojou prácou.

Kapitán sa potom vráti na mostík, kde ho očakávajú dôstojníci a hneď vydá rozkaz navigátorovi: „Nájdite najbližšiu planétu s hviezdnou bránou a naveďte k nej loď!“ Potom si konečne sadne do svojho kresla. Chvíľu premýšľa a potom nahlas povie: „Intelekt! Prehraj mi záznamy o ôsmej flotile a admirálovi Jacksonovi, ktoré sú v našej databáze!“ Zo stropu sa vysunie veľká sklenená obrazovka a začnú sa na nej premietať dáta a obrázky. Z reproduktorov pritom znie hlas umelej inteligencie: „VIII. flotila bola sformovaná na základe rozkazu najvyššej rady pozemskej federácie dňa 12. júla 2064 na Zemi ako podporná útočno-obranná flotila pre základňu Atlantis v galaxii Pegasus. Jej velením bol poverený admirál George Jackson, mladší syn známeho archeológa doktora Daniela Jacksona. Flotila odletela z orbity Zeme dňa 18. augusta 2064 a nabrala kurz najprv na planétu Cimmeria a potom do galaxie Pegasus, kde mala plniť vojenské úlohy počas druhej vojny s wraithmi. Posledný kontakt s flotilou zaznamenala gadmeerska obchodná loď neďaleko sústavy Trahna. Flotila do miesta svojho pôsobenia nedorazila a vyšetrovanie vedené admiralitou neprinieslo žiadne výsledky. Flotila ako aj jej všetky lode sú v súčasnosti vedené ako stratené vo vesmíre s neznámym osudom.  Admirál George Jackson...“

V tom však kapitán preruší hlas a vypne obrazovku, ktorá sa následne zasunie do stropu. Chvíľu hľadí na miesto pred sebou a ticho zašepká: „Po tridsiatich siedmich rokoch...“ Po jeho ľavici sa ozve navigátor: „Pane, najbližšia planéta s hviezdnou bránou bude v dosahu za dve hodiny a tridsaťosem minút. Brána je na povrchu planéty. Planéta je púštneho charakteru so znesiteľnými teplotami a dýchateľnou atmosférou.“ Kapitán len prikývne a zahundre: „Beriem na vedomie.“ Potom povie trochu hlasnejšie: „Intelekt! Vypnúť nahrávanie do čiastkového denníku a včleniť čiastkový denník do lodného denníku ako samostatnú prílohu.“ Zbežný pohľad na obrazovku kapitánskeho terminálu mu prezradí, že rozkaz bol okamžite vykonaný.

Zdvihne sa z kresla a pokynie prvému dôstojníkovi: „Preberáte velenie. Idem písať hlásenie pre admiralitu. Pripravte výsadok na planétu, ktorý prenesie záznamové boxy ako aj naše dáta cez bránu na Zem. Keď sa výsadok vráti na palubu, budeme pokračovať v pôvodnej misii.“ Odkráča do chodby k svojej kajute a za ním sa ozve iba tiché zasyčanie zatvárajúcich sa dverí...

Tak toto môže byť veľmi dobrá poviedka. Takýto úvod príbehu sa môže krásne rozpísať. Teším sa na pokračovanie.

[Aiwendill]

no uznávam, že by nebolo od veci rozpísať to aj na viac strán ako na tie 2 a 1/2 A4, čo mi to teraz ukazuje vo wordperfecte a možno na tom neskôr aj popracujem.

zatiaľ však budem uverejňovať iba poviedky, ktoré som vyprodukoval pomimo písania tých väčších celkov. niektoré z nich budú v horšej, niektoré v lepšej kvalite, podľa toho, kam som sa v práci na príbehu dostal (niektoré sú iba v štádiu konceptu)

[Aiwendill]

sory za dva prispevky za sebou, ale radšej to dam ako novy prispevok, keďže je to ďalšia poviedka...

8142 p.n.l. - Zem – Egypt

Nad pieskovými dunami preletí jumper a veľkou rýchlosťou sa blíži k pyramídam vypínajúcim sa na obzore. Preletí okolo nich a zamieri si to na sever pozdĺž toku Nílu. Na brehu rieky sa objaví malá dedina pozostávajúca z niekoľkých kamenných domov a veľkej budovy pripomínajúcej kresťanský chrám. Tento má však namiesto veží obrovské stožiare z lesklého kovu a strechu z priehľadnych plastových platní. Jumper pristane v strede dediny a vystúpi z neho starší muž v uniforme antického dôstojníka. Rýchlym ale dôstojným krokom sa vydá dovnútra veľkej budovy. Keď sa pred ním otvoria dvere zbadá vnútri veľkej haly podopretej kovovými stĺpmi dve postavy. Zamieri k nim a cestou si obzerá predmety ležiace na podlahe.

--- antický dôstojník: „Radca Orten, kapitán Mothis. Hlásim splnenie rozkazu. Lode flotily sú deaktivované a uložené podľa plánu. Základňa na polárnom kontinente je pochovaná pod troma kilometrami ľadu. Tamojšiu bránu sme presmerovali na túto. Všetci naší ľudia už odišli, ostáva už len táto základňa a my traja.“

--- radca Orten: „A Julas?“

--- antický dôstojník: „Radca Julas odovzdal všetko vybavenie ako aj oblečenie a začal vyučovať jedincov z projektu Patrimonium ako sa používajú základné nástroje, ktoré boli v rámci projektu schválené. Rozhodol sa, že zostane s novými ľuďmi a dohliadne na projekt, aby sa úspešne rozvíjal, kým nebude sebestačný. Potom odíde ako my.“

--- radca Orten: „Dobre, skončime to.“

Kapitán Mothis a dôstojník, ktorý priletel s jumperom, začnú nastavovať nálože umiestnené v krabiciach na podlahe. Po chvíli sa zdvihnu a na jednotlivých náložiach začnú blikať červené svetielka. Blikanie sa zrýchľuje az nakoniec zrazu prestane a k oblohe vyšľahne obrovský stĺp ohňa a na mieste dediny zostane obrovský kráter, do ktorého sa po chvíli začnú valiť vody Nílu. Keď sa prach a dym z výbuchu rozptýlia, nič už nenasvedčuje tomu, že tu pred niekoľkými minútami stálo posledné osídlenie Antikov na Zemi.


2009 n.l. - Zem – USA – SGC

Dr. Jackson si zaujato listuje spisom opečiatkovaným odhora až nadol pečiatkami typu „prísne tajné“. Zrazu zazvoní mobil a on sa preň lenivo natiahne.

--- Dr. Jackson: „Haló?“

Po niekoľkých chvíľach odloží spis na stôl a už len počúva. Po skončení telefonátu vybehne z kancelárie a zamieri ku generálovi Landrymu. Zastihne ho na jednej z chodieb.

--- Dr. Jackson: „Generál!“

--- gen. Landry: „Čo sa deje doktor Jackson?“

--- Dr. Jackson: „Práve mi volal jeden môj kolega archeológ. Profesor Alfred von Hohenberg z univerzity v Berlíne. Robí vykopávky vo východnom Turecku a narazil na niečo, čo by nás mohlo zaujímať. On tvrdí, že našiel pozostatky ešte neobjavenej kultúry ale na základe jeho popisu artefaktov myslím, že sa jedná o pamiatky po Antikoch. Rád by som to preveril.“

--- gen. Landry: „Dobre, schvaľujem to. Ale pocestujete tam lietadlom. Odyssea je na diplomatickej misii k Tok`rom a Daedalus s Apollom sú v Pegase, kde pomáhajú s opravou Atlantídy. Ostatné lode nie sú k dispozícii.“

--- Dr. Jackson: „Viem, Sun Tzu ešte stále opravujú a nový Korolev ešte neprešiel skúškami. Kedy môžem odísť?“

--- gen. Landry: „Keď chcete, tak aj hneď. Bežte si zariadiť potrebné veci hore na dvanáste poschodie. Postup poznáte.“

--- Dr. Jackson: „Ďakujem pane!“

Vybehne z kancelárie, zabudne za sebou zavrieť dvere a uteká k výťahu.


O dva dni neskôr – Zem – východné Turecko – archeologické nálezisko Tell Anadag

Daniel so starým profesorom sedia vo veľkom stane a hľadia na kovovú debnu pred sebou.

--- Prof. Von Hohenberg: „Zatiaľ som sa stretol s týmito symbolmi iba raz. Vo vašej štúdii, kde uvádzate spôsoby ich prekladu. Ja viem, že je to tajné. Preto som volal priamo vám a nahlásil to ako majetok miestnych obyvateľov, ktorý tu ukryli počas prvej svetovej vojny.“

--- Dr. Jackson: „Ako ste sa dostali k tej štúdii?“

--- Prof. Von Hohenberg: „Prostredníctvom našej spoločnej priateľky, doktorky Langfordovej. Pozrel som si ju, keď som bol raz u nej na návšteve. Viete tieto nápisy preložiť?“

--- Dr. Jackson: „Dajte mi niekoľko minút a dám vám odpoveď. Zatiaľ dohliadnite, aby nás tu nikto nerušil. A dajte mi sem poslať nejakú kávu.“

--- Prof. Von Hohenberg: „Dobre.“

Daniel si vytiahne poznámkový blok a niekoľko zošitov a začne postupne prekladať nápisy na debne. Zrazu sa narovná a pretrie si oči.

--- Dr. Jackson: „Zaujímavé!“

--- Prof. Von Hohenberg: „Čo je? Čo sa tam píše?“

--- Dr. Jackson: „Ále nič. Je to nejaké divne. Akoby šifra alebo skôr hádanka. Budem na to potrebovať oveľa viac času ako som si myslel. A tiež svoj počítač. Ale ten mám v Spojených štátoch. Nechcem to otvárať kým neviem, čo sa píše na tej debne. Možno by sa to dalo prescanovať ale vybavenie, ktoré by dokázalo preniknúť cez tento kov, tu nemáme. Najlepšie by bolo, keby som mohol vziať túto debnu so sebou do Smithsonovho inštitútu. Pokiaľ viem, tak iba tam majú vybavenie schopné preniknúť cez stenu tejto debny bez toho aby ju to poškodilo.“

--- Prof. Von Hohenberg: „Nestačil by obyčajný rentgen?“

--- Dr. Jackson: „Nie, ani zďaleka. Už som sa s podobnými debnami stretol, keď som robil výskum v Sudáne a myslím, že aj táto je vyrobená z legovanej ocele.“

--- Prof. Von Hohenberg: „Legovanej akými kovmi? Trocha sa vyznám v strojárstve.“

--- Dr. Jackson: „Myslím, že je to oceľ legovaná wolfrámom a olovom. Teda chápete, že ju nepresvietite rentgenom, lebo tomu zabráni olovo v zliatine a tiež sa to nedá prerezať plynovým horákom kvôli tomu wolfrámu. Ten, kto to vymyslel, bol asi vážne paranoidný, keď niečo ukrýval do takejto debny. V Smithsonovom inštitúte to dokážu presvietiť gamma lúčmi, takže získame aspoň nejaký obraz vnútra debny.“

--- Prof. Von Hohenberg: „Dobre, zariadim vám prevoz nálezu do New Yorku do Metropolitného múzea. Odtiaľ si to už vyzdvihnite sám.“

--- Dr. Jackson: „Ďakujem, pán profesor. Ináč ako pokračujete s chetitskými vykopávkami?“

--- Prof. Von Hohenberg: „Je to tak, ako sme predpokladali. Bolo tu opevnené sídlisko chetitskej veľkoríše z neskorého obdobia. Našli sme niekoľko tabuliek s nápismi potvrdzujúcimi, že to tu vybudoval Šuppiluliumaš II. To bol ten, čo dokázal rozmlátiť Ramzesa Veľkého a jeho armádu v bitke pri Kadeši.“

--- Dr. Jackson: „Milý chlapík...“


O dva týždne neskôr – Zem – USA – SGC

Daniel a Radek Zelenka, ktorého špeciálne kvôli tejto záležitosti dočasne odvolali z Atlantis, sa skláňajú nad debnou a pozorne skúmajú skupinu antických znakov v jednom rohu debny.

--- Dr. Jackson: „Myslím, že to bude ono, na „tri“ zatlačíš ten druhý roh nadol a ja tento nahor. Ak to je zámka, tak by sa ta debna mala otvoriť.“

--- Dr. Zelenka: „Dobre, takže môžeme?“

--- Dr. Jackson: „Áno. Raz! Dva! Tri!“

Obaja spravia to čo majú a vrchnák debny sa odklopí nabok. Obaja nedočkaví doktori sa nahnú nad debnu, aby si pozreli jej obsah a ostanú šokovane stáť. Debna je plná malých boxov s priehľadným vekom, v ktorých sa lesknú antické dátové kryštály. Obaja doktori na seba pozrú.

--- Dr. Jackson: „Myslím, že potrebujeme počítače na Atlantis, aby sme toto dokázali spracovať.“

--- Dr. Zelenka: „Presne tak. Pôjdeme bránou alebo loďou?“

--- Dr. Jackson: „Radšej bránou, loďou by to trvalo dosť dlho.“

--- Dr. Zelenka: „Dobre, pôjdem upovedomiť generála.“


O niekoľko týždňov neskôr – Atlantica – Atlantis

Na Atlantis je normálne pracovné ráno. Vychádzajúce slnko ožaruje majestátne kovové veže mohutného mesta jemným a teplo žltým svitom. Vzduch je prevoňaný soľou z oceánu rozprestierajúceho sa všade, kam sa len oko pozrie a ľahký vánok hýbe listami rastlín na balkóne centrálnej veže. Po meste sa začínajú trúsiť prví jedinci nastupujúci do rannej služby a personál kuchyne varí hektolitre kávy a pripravuje raňajky pre niekoľko stoviek hladných vojakov a vedcov, ktorí o niekoľko chvíľ naplnia jedáleň a budú sa dožadovať svojho pravidelného prídelu jedla.
V jednom z laboratórií sedí Radek Zelenka a unavenými očami hľadí do veľkoplošnej antickej obrazovky, na ktorej sa mu zobrazujú dáta z pamäťových kryštálov z debny nájdenej na Zemi. Chvíľami zaspáva ale napriek naliehaniu technikov a vedcov nočnej služby si odmieta ísť ľahnúť a namiesto toho sa udržiava v bdelom stave litrami silného čierneho čaju. Zrazu spozornie a jeho oči sa zahľadia na jeden blok textu. O chvíľu sa text posunie ďalej ale niekoľko hmatov na klávesnici ho vráti naspäť. Po niekoľkých minútach Radkovi dôjde o čom sa v texte vlastne píše. Vystrie sa a dotkne vysielačky v uchu.

--- Dr. Zelenka: „Doktor Zelenka riadiacemu stredisku.

--- Maj. Lorne (cez interkom): „Tu Lorne, počúvam.“

--- Dr. Zelenka: „Pošlite prosim do môjho laboratória doktorov Becketta, Jacksona, McKaya a Kellerovú a vedecký team Epsilon.“

--- Maj. Lorne: „Rozumiem, mám za vami poslať doktorov Becketta, McKaya, Jacksona a Kellerovú a vedecký team Epsilon. Správne?“

--- Dr. Zelenka: „Správne. A tiež odkážte do kuchyne, nech mi sem pošlú ďalšiu konvu čaju.“

--- Maj. Lorne: „Dobre doktor.“

--- Dr. Zelenka: „Vďaka.“

O niekoľko desiatok minút neskôr zmienení doktori hľadia do monitora a pozorne počúvajú Radkov výklad.

--- Dr. Zelenka: „... a tak som si uvedomil, na čo sa vlastne pozerám.“

--- Dr. Jackson: „Rodný list ľudstva.“

--- Dr. Zelenka: „Doslova a do písmena. Je tu všetko o projekte Patrimonium, čo ako vieme, bol projekt, v ktorom Antikovia vytvorili ľudí nášho druhu. A keď hovorím všetko, tak myslím naozaj všetko, na čo si len môžeme spomenúť. Projektová dokumentácia, správy vedcov podieľajúcich sa na projekte, záznamy z laboratórií, v ktorých sa konali genetické manipulácie na pokusných jedincoch, detailné správy z experimentov, vydarených aj nevydarených. A k tomu niečo, čo osvetľuje posledný úsek dejín Antikov.“

--- Dr. Kellerová: „Čo?“

--- Dr. Zelenka: „Tá kniha viazaná v koži je kronika posledných dní Antikov na Zemi. Zbežne som si ju už prebehol. Písal ju nejaký Julen alebo tak nejak by sa to malo čítať a opisuje v nej záverečnú fázu projektu Patrimonium a niekoľko rokov, ktoré prežil medzi prvými ľuďmi nášho typu až do svojej smrti. V podstate všetko, čo sa dialo od príchodu z tejto galaxie naspäť do Mliečnej cesty. Ako vybudovali nové sídliská na Zemi, ako stavali lode, posledné zúfalé vzopätie sa ich civilizácie. Potom sa ich počet začal prudko zmenšovať. A tak sa rozhodli spraviť to, čo pred niekoľkými rokmi spravili Asgardi.“

--- Dr. Jackson: „Hromadná samovražda. Pochopili, že už nemajú žiadnu budúcnosť.“

--- Dr. Zelenka: „To sú presne jeho slová. No a tu sa dostávame k jednému menšiemu problému. Dosť dôkladne za sebou zahladili stopy po celej galaxii. Nechali iba niekoľko depozitov vedomostí, aby ľudia, to jest my, ako ich dedičia, mohli pokračovať v ich šlapajach. Ale nechali aj niečo iné. Svoje lode.“

--- Dr. Beckett: „Lode?“

--- Dr. Zelenka: „Áno, nie veľa ale predsa. Ich posledná flotila, ktorú vybudovali už v Mliečnej dráhe, teda po návrate z Pegasu. No a tu je ten problém. Ten, kto tie lode schovával, bol celkom veľký hajzel a tie lode schoval tam, kde sa k nim nikto nedostane. Aspoň nikto, kto na to nemá technológiu. A tým, čo majú technológiu, ako ich odtiaľ dostať, v podstate na nič nebudú.“

--- Dr. Jackson: „Kde ich schovali?“

--- Dr. Zelenka: „Na Zemi.“

--- Dr. Beckett: „Na Zemi? To akože niekde na našej rodnej planéte?“

--- Dr. Zelenka: „Presne tak! Ale jediný spôsob, ako sa k nim dostať je cez superpriestorový tunel.“

--- Dr. McKay: „Tak to je v <censored>!“

--- Dr. Jackson: „Prečo? Nechápem.“

--- Dr. McKay: „Lebo na to, aby sme dokázali vytvoriť superpriestorový tunel nemáme dostatok energie. Aby sme sa chápali, hovoríme tu o energetickej hladine, o akej sa nám ešte ani len nesnívalo. Nestačila by na to ani desiatka ZPM, keby sme ich mali.“

--- Dr. Zelenka: „To je fakt. Vyžaduje to extrémne množstvo energie. Ale možno sa to dá nejako obísť.“

--- Dr. Beckett: „Obísť?“

--- Dr. Zelenka: „Áno, ale ešte nevieme ako. Rodney na to však príde, že Rodney?“

--- Dr. McKay: „Isteže na to prídem, ty pesimista! Ale budem k tomu potrebovať znovu tú mašinu na povznesenie...“

--- Dr. Beckett: „Ó Bože!“

--- Dr. McKay: „A voľné ovládacie kreslo. Zistil som, že je z neho najpriamejší prístup k databáze tohto mesta. Ale má to jeden háčik.“

--- Dr. Kellerová: „A to je?“

--- Dr. McKay: Budeme musieť ísť s Atlantídou zasa na Zem. K vytvoreniu superpriestorového tunelu budeme potrebovať jej počítače priamo na mieste.“

--- Dr. Kellerová: „Trúfam si tvrdiť, že v IOA nebudú nadšení.“

--- Dr. McKay: „Veď to...“

Pokračovanie nabudúce...

Povedal by som super poviedka!!! Začína sa pekne vyvíjať.
Už aby bolo pokračovanie.

[Aiwendill]

pokracovanie bude az buduci tyzden, kedze sa prave chystam zlomit si nohu na lyzovacke...

Takže potom by bola šanca na pokračovanie?


P.S.: 02.03.2010 Ako to vyzerá s pokračovaním?
P.P.S.: 11.04.2010 Naozaj ti tu nechcem spamovať, ale som zvedavý či pripravuješ pokračovanie.
P.P.P.S.: Tretí mesiac ..... a nič

[Aiwendill]

trocha som sa snazil a sp8cha som nejake pokracovanie pribehu o osmej flotile.

V komplexe pod Cheyenskou horou sa aktivuje hviezdna brána a keď službukonajúci dôstojník zbadá na obrazovke svojho počítača potvrdené IDC jednej z pozemských lodí, nariadi vypnúť štít obklopujúci bránu. Potom odošle potvrdenie o vypnutí štítu na druhú stranu brány. Chvíľu sa nič nedeje, potom prejdú cez bránu dvaja vojaci, za nimi ďalší vojak riadiaci jednoduché vznášadlo pripomínajúce vozíky na batožinu, aké sa používali pred polstoročím na letiskách, akurát, že toto nemá kolesá ale vznáša sa asi pol metra nad podlahou. Na jeho korbe sú naukladané štyri desiatky oceľových krabíc zabezpečených popruhmi a penovými vložkami, aby sa nepoškodili pri transporte. Za vznášadlom prechádza bránou dôstojník EFS s výložkami poručíka a za ním ešte ďalší dvaja vojaci, ktorí uzatvárajú malý sprievod. Keď prejde aj posledný z nich, brána sa deaktivuje a horizont udalostí sa rozpadá.
Vojaci aj so vznášadlom sa zastavia na konci rampy vedúcej k bráne a poručík zasalutuje smerom k službukonajúcemu dôstojníkovi. Ten mu spoza skla odsalutuje a cez mikrofón sa ho s úsmevom opýta: „Čím poslúžime poručík?“ Oslovený dôstojník sa uvoľní a nahlas povie s napätým výrazom v tvári: „Zavolajte prosím veliteľa tejto základne, ide o veľmi vážnu vec.“ Službukonajúci len prikývne a do mikrofónu odpovie: „Rozumiem, hneď ho zavolám.“
Poručík pri vznášadle sa otočí k svojím mužom a dá im gestami signál, aby dávali pozor na náklad vznášadla. Oni len ticho prikývnu a keď sa poručík otočí k oknu riadiacej miestnosti, vidí ako službukonajúci práve hovorí čosi vysokému mužovi v uniforme generála a ukazuje smerom k nemu.
O chvíľu sa otvoria pancierové dvere a do miestnosti s bránou vojde dotyčný generál. Poručík ako aj všetci jeho piati muži okamžite v pozore zasalutujú. Generál im rázne odsalutuje a potom sa spýtavo pozrie na poručíka. Ten zloží ruku od svojej čiapky a ešte stále v pozore sa predstaví: „Poručík Antoine de Treinart z výskumnej lode Pozemskej federácie Colmar G, generál!“ Veliteľ základne prikývne a odvetí: „Takže, čo vás sem privádza, poručík?“
Ten stroho odvetí: „Generál, dostal som rozkaz s prioritou stupňa Omega. Mám sa okamžite hlásiť, aj s týmito krabicami, na veliteľstve EFS v Stockholme. Žiadam vás o poskytnutie prostriedkov na splnenie tohto rozkazu!“ Generála v tom okamihu zaleje studený pot. Rozkaz stupňa Omega ešte nezažil a dúfal, že ani nezažije. Táto absolútne najvyššia priorita sa poskytovala iba pre mimoriadne dôležité rozkazy vojenského charakteru, dokonca aj únikové plány najvyšších predstaviteľov federácie mali len prioritu stupňa Fí. A to znamená, že sa stalo niečo mimoriadne významné. Generál netuší čo, avšak prikývne a stroho odvetí: „Iste. Do pol hodiny bude pripravená eskorta a transportéry.“ Poručík de Treinart zasalutuje a generál po chvíli odíde zariadiť potrebné veci.
O dvadsaťtri minút sa už vo vzduchu nad leteckou základňou vedľa Cheyennskej Hory začínajú zoraďovať tri tucty stíhačiek F-406 do ochrannej formácie okolo ťažko obrneného nákladného transportéra a o necelú minútu neskôr odlietajú všetky lode smerom do Európy. Letecká doprava okolo nich sa až podozrivo veľkými oblúkmi vyhýba konvoju, lebo do éteru už preniklo oficiálne varovanie. Zato k budovám admirality a generality v Stockholme sa pomaly ale isto začínajú uberať stovky a stovky reportérov z celej planéty, aby zistili, čo za rozruch práve nastal.
O štyri hodiny neskôr pristáva na vyprázdnenej pristávacej ploche vedľa budovy Admirality transportér a stíhačky zaujímajú nad ním obranné pozície. Okolo transportéra zaujímajú pozície silne ozbrojení pešiaci a v boku lode sa otvárajú dvere a vysúva sa z nich rampa. Po nej schádzajú vojaci aj s poručíkom de Treinart. Pribehne k ním nejaký omedailovaný dôstojník a hneď spustí: „Som generálporučík Martin Stavrov. Môžete mi povedať, čo sa deje? Už sme kvôli vám zvolali aj radu obrany federácie.“ De Treinart mu zasalutuje a odpovie: „Dozviete sa generalporučík. Dozviete sa všetko, ale až keď podám hlásenie rade obrany. Prosím veďte ma. Mám rozkaz typu Omega.“ Stavrov prikývne a s namrzeným výrazom v tvári mu kývne, aby ho nasledoval. Za nimi sa vyberú vojaci, ktorí prišli s poručíkom a medzi nimi aj vznášadlo s nákladom.
V zasadacej sieni admirality to vrie medzitým ako v úli. Nikto nevie, čo sa deje, zato dohady sa množia. Padajú domnienky o napadnutí niektorou mocnosťou ale aj o ponuke na alianciu. Zrazu sa otvárajú dvere a dovnútra vchádzajú Stavrov s poručíkom De Treinart a za nimi vojaci so vznášadlom. Poručík im kývne, aby náklad zložili zo vznášadla do stredu siene a keď je všetok náklad uložený v štyroch úhľadných radoch po desať krabíc, pokynie vojakom, aby odišli.
V sieni sa rozhostí ticho a poručík sa postaví do pozoru otočený smerom k predsedovi rady obrany federácie, veľkoadmirálovi Von Tirpitz, staručkému, ale zato ešte veľmi čulému a mimoriadne inteligentnému vojvodcovi, potomkovi slávneho nemeckého admirála z devätnásteho storočia: „Poručík Antoine de Treinart z lvýskumnej ode Pozemskej Federácie Colmar G, veľkoadmirál!“ Ten mu odsalutuje a potom sa ho trasľavým hlasom poznačeným starobou opýta: „Takže, čo sa deje, že ste dostali od svojho kapitána rozkaz stupňa Omega?“
Poručík sa nadýchne, trochu nesvoj z toľkého množstva generálov a admirálov, ktorí čakajú na jeho slová a potom začne svoje hlásenie: „Veľkoadmirál, členovia rady obrany, hlásim splnenie rozkazu číslo Omega jedna kapitána Stavrigina, na základe ktorého som mal doručiť tieto krabice so záznamami na veliteľstvo EFS a podať hlásenie. Ďalej hlásim splnenie všeobecného rozkazu Sigma osemnásť najvyššej rady Pozemskej federácie z roku 2064.“ Jeden z generálov sediacich vedľa veľkoadmirála von Tirpitza pri tých slovách začne zúrivo ťukať príkazy do terminálu pred sebou a potom vyjavene hľadí na obrazovku: „Ale veď to ...“ De Treinart prikývne: „Áno generál, zistili sme, čo sa stalo s Ôsmou flotilou admirála Georgea Jacksona.“
Tá veta prikuje na poručíkovu tvár ohromené pohľady všetkých v miestnosti a prinúti ho pokračovať: „Colmar G bol na ceste na miesto, kde sme mali plniť astropnomickú a astrofyzikálnu vedeckú misiu, keď sme v sektore 12-36-4 zachytili núdzový signál. Našli sme záchranný modul z bitevnej lode Kilten, ktorá bola vlajkovou loďou Ôsmej flotily. V module bola mŕtvola pilota a tieto krabice so záznamovými boxmi. Prehrali sme jeden záznam, aby sme zistili, čo sa stalo. Potom kapitán Stavrigin rozhodol na základe záznamu, že všetky údaje ako aj všetky krabice majú byť poslané sem. Ak dovolíte, rád by som pustil ten záznam, aby vám to objasnilo, čo sa stalo s flotilou.“
Von Tirpitz kývne hlavou a pozrie na jedného z generálov. Ten vstane a vyjde z miestnosti. O chvíľu sa vráti s holoprojektorom a prenosným terminálom. Zapne projektor aj terminál a počká kým nabehne systém. Potom sa otočí k poručíkovi. Ten otvorí krabicu označenú číslom jedna a vyberie kryštálovú doštičku hneď z kraja krabice. Podá ju generálovi, ktorý ju vsunie do terminálu. Vo vzduchu sa objaví holografická obrazovka, na ktorej sa zobrazí výpis adresára. Poručík ukáže na jeden riadok a generál vyťuká niekoľko príkazov do klávesnice. Potom sa vráti na svoje miesto. Poručík si sadá na jednu voľnú stoličku aby neprekážal v sledovaní záznamu.
V sále sa automaticky zatienia svetlá a všetci sa zahľadia na obrazovku. Objaví sa na nej logo EFS a potom postava muža v staršom veku odetého v slávnostnej admirálskej uniforme s množstvom vyznamenaní na hrudi, ktorý začne rozprávať: „V prípade, že vidíte toto video, znamená to, že ste našli jeden z našich záchranných člnov a že jeho pilot splnil svoju úlohu a dostal sa von z tohto pekla. Pravdepodobne už bude mŕtvy a ak nie, tak nech sa dozvie, že som na neho hrdý. Naša flotila narazila na nebezpečnú vesmírnu anomáliu, ktorá nás uväznila v niečom čo naši vedci nazývajú priestorová slučka a kým sme prišli na to, ako z nej uniknúť stálo nás to primnoho času a životov. Vyslali sme niekoľko desiatok záchranných modulov, ktoré pilotovali dobrovoľníci z radov našich bojových pilotov, naložili sme do nich kópie záznamov a poslali ich časopriestorovým mostom naspäť do minulosti v našom vlastnom vesmíre. Neviem kedy nájdete tento záznam, ale dúfam, že ešte pred naším odletom zo Zeme. Ak nie, tak prosím doručte všetky záznamové boxy z modulu ako aj jeho databanku na veliteľstvo EFS na Zemi. A spomeňte si na ôsmu flotilu, ktorá stále letí vpred za svojím cieľom, aj keď je nedosiahnuteľný. Admirál George Jackson, veliteľ ôsmej flotily.“
Všetci hľadia ako omráčení na holoobrazovku, na ktorej sa znova zjaví logo EFS. Po chvíli sa ozve veliteľ planetárnej obrany Zeme, poľný maršál O´Ryan: „Navrhujem za celú posádku ôsmej flotily symbolickú minútu ticha, keďže sú už všetci pravdepodobne dávno mŕtvi.“ Vstane so sklonenou hlavou a jeho príklad nasledujú postupne všetci ostatní prítomní v sieni. Po čase, ktorý značne presahuje minútu a skôr sa podobá dobrým trom minútam si všetci sadnú, ešte stále otrasení správami, ktoré sa dopočuli. Ako prvý sa ozve veľkoadmirál von Tirpitz: „Generál Corsini, oznámte prosím novinárom, ktorí sú vonku, že na osemnástu hodinu zvolávam tlačovú konferenciu vo veľkej kongresovej sále. Nehovorte im však nič o tom, čo sme sa práve dozvedeli, iba to, že bude tlačová konferencia. Ďakujem.“ Oslovený generál prikývne, potom sa zdvihne a opustí na chvíľu zasadaciu sálu. Keď sa o niekoľko minút vráti, stručne kývne hlavou veľkoadmirálovi, že úlohu splnil.
Porada trvá do pol šiestej popoludní a keď sa skončí, veľkoadmirál von Tirpitz a niekoľko ďalších admirálov a generálov sa unaveným krokom odoberú do rozľahlej sály, v ktorej už sú zhromaždené stovky reportérov, ktorí napäto očakávajú, čo im prednesie veliteľstvo EFS. Dohady sa množia až do chvíle, keď si starý veľkoadmirál zastane pred rečníckym pultíkom a odkašle si: „Prosím ticho. No tak utíšte sa. Dobre, ďakujem. Všetci ste pravdepodobne zvedaví na udalosti dnešného dňa, čo sa vlastne deje, čo znamenal ten rozruch dnes dopoludnia a tak podobne. Takže. V mene Ozbrojených síl a zborov Pozemskej federácie ako aj v mene Vojnového loďstva Pozemskej federácie som nútený oznámiť vám smutnú správu: Ôsma flotila, ktorej zmiznutie predstavovalo do dnešného dňa jednu z najväčších záhad novodobej histórie, sa už domov nevráti. Výskumná loď EFS Colmar G našla počas plnenia svojej vedeckej misie hodnoverné dôkazy o tom, čo sa s flotilou stalo. Bola zničená vesmírnou anomáliou, jedným z tých náhodných javov, ktorými nám ten obrovský Vesmír okolo nás dáva vedieť, kto je tu pánom. V tejto chvíli už vyšetrovacia komisia, ktorá skúmala okolnosti zmiznutia flotily dostala do rúk dôkazy, o ktorých som hovoril a ktoré pochádzajú priamo z flotily a začala ich skúmať. Ďalšie podrobnosti ako aj oficiálna vyšetrovacia správa budú nasledovať, keď sa dozvieme viac informácií z rozboru dôkazov. Ďakujem.“ Po tých slovách unaveným krokom odkráča ignorujúc stovky otázok kričaných reportérmi.
Správa o nešťastnom konci VIII. flotily v nasledujúcich dňoch dôsledne zaberá hlavný čas spravodajstva vo všetkých médiach federácie a z nich sa postupne šíri po celej galaxii Mliečna cesta a potom aj po galaxii Pegasus, kde je ešte stále silná populácia prisťahovaných kolonistov zo Zeme a ďalších planét. Veliteľstvo EFS, v ktorom sídli aj vyšetrovacia komisia, ktorá skúma dôkazy o zvláštnej katastrofe spred takmer štyridsiatich rokov, je obliehané davmi novinárov, ktorí sa pokúšajú vypátrať podrobnosti toho, čo bolo v zvláštnych oceľových boxoch, a na čom je vlastne postavený dôkaz o zničení flotily. Vynárajú sa najnezmyselnejšie dohady a teórie, lebo vyšetrovacia komisia zachováva prísne mlčanie. Oficiálne kroky EFS vyvolávajú ešte väčší zmätok. Je nariadená povinnosť hlásiť dopredu každý plánovaný prelet cez sektor, v ktorom sa našiel modul z bitevnej lode Kilten a lode, ktorá letia cez daný priestor, musia letieť so senzormi nastavenými na maximálnu citlivosť a všetky záznamy z databázy sa musia okamžite hlásiť na EFS.
Verejnosť začína tušiť, že so správou o zániku VIII. flotily nie je všetko košér. Nepochopiteľné utajenie výsledkov skúmania vyšetrovacej komisie, kroky, ktoré následne podnikla EFS ohľadom preletov cez sektor 12-36-4 ako aj vyslanie troch výskumných lodí do daného sektoru k skúmaniu zvláštnej anomálie, ktorá dosiaľ existovala iba v najšialenejších predstavách teoretických astrofyzikov dovádzajú verejnosť dychtiacu po senzačných správach a odhaleniach, takmer do stavu šialenstva.
Avšak správy neprichádzajú a na všetko sa pomaly zabúda. Ubehnú tri roky od objavenia modulu so správami od VIII. flotily, keď sa na verejnosť dostane zvláštna správa.

Výborne a pútavo napísaná časť.
Už som pomaly prestával veriť, že sa dočkám pokračovania.
Som napätý (ako guma v gatiach) aká spáva sa to objaví.

super cast nech uz je tu dalsia.

[Aiwendill]

oneeeeee, tato poviedka je pre mna inac aj akymsi experimentom, kedze sa na nej ucim pisat v pritomnom case. Doteraz som vsetky poviedky a pribehy pisal z pohladu rozpravaca v minulom case a toto je pre mna zmena.

Ani som si nevšimol.
Pekne krásne pokračuj vo vydávaní.

[Aiwendill]

pokúsil som sa popracovať na osnove príbehu o osude VIII. flotily (ešte stále pracovný názov) a vyšlo mi z toho niečo takéhoto:

O tri roky neskôr:

Sektor 13-52-17 je aj na najpodrobnejších hviezdnych mapách galaxie Mliečna cesta označený čiernou farbou na znamenie toho, že sa v ňom nenachádza vôbec nič okrem hviezdneho prachu. Žiadne hviezdy, žiadne polia asteroidov či osamotené asteroidy. O exotických vesmírnych objektoch ako čierna diera alebo oblak vodíkovej plazmy ani nehovoriac. Jednoducho veľké prázdne nič. A vlastne prečo nie? Veď ten sektor je na absolútnom okraji galaxie stratený na konci tretieho ramena galaxie, vlastne už mimo galaxie. Zabudnutý všetkými inteligentnými formami života ako aj tými ostatnými si žije svoj osamelý život plný ticha a pokoja.

Nákladná loď T-3692 odštartovala zo Zeme pred piatimi dňami, aby prepravila náklad pitnej vody a potravín pre vesmírnu stanicu DS-41 na orbite štvrtej planéty systému Arcturus. Do cieľa cesty jej chýbajú ešte dva dni a loď sa práve pohybuje sektorom 12-22-3 riadená autopilotom, zatiaľčo všetci traja členovia posádky ako aj jedna cestujúca spia. Sektorom 12-22-3 vedie málo frekventovaná obchodná trasa a lode sa mu pre nebezpečné pole asteroidov na okraji sektoru radšej vyhýbajú a používajú trasu okolo systému Spica. T-3692 však musí ísť práve týmto sektorom, pretože má v rámci svojej cesty dopraviť poručíčku Alessandru Tardini na malú monitorovaciu stanicu v systéme Nekkar, kde ma vystriedať doterajšieho veliaceho dôstojníka, ktorý s nimi pocestuje do systému Arcturus v rámci pravidelnej rotácie dôstojníkov EFS.
Loď sa napriek svojej neohrabanosti ladne pohybuje sektorom k navigačnému majáku umiestnenému na automatickej vesmírnej stanici približne v strede tohto sektoru, kde ma podľa príkazu zobudiť posádku, aby mohla prevziať manuálne riadenie lode v poli asteroidov. K stanici s majákom chýba už iba niekoľko stoviek kilometrov, keď zrazu trup lode začne silne vibrovať. Autopilot riadiaci loď to okamžite zaznamená a začne okamžite prebúdzať posádku aj pasažiera, aby sa v prípade nehody mohli evakuovať. Zároveň spomalí loď a začne diagnostikovať jednotlivé systémy lode pre prípad poruchy ako aj okolitý priestor, či vibrácie nie sú spôsobené vonkajším podnetom.
V okamihu, keď sa do pilotnej kabíny nahrnú pilot s kopilotom a technikom ako aj poručíčka Tardiniová, predstaví na holografickej obrazovke výsledky svojho skúmania a prepne loď na manuálne riadenie. Všetci štyria chvíľu zmätene hľadia na obrazovku a potom von oknami na priestor okolo nich, ktorý sa začína náhle meniť. Čierna s bielymi bodkami hviezd sa začína meniť do neurčitej šedej a potom zasa do čiernej. Akurát tých bielych bodiek je menej. Podstatne menej ako predtým a oveľa menej ako by si želali. Vlastne je ich dosť málo.
Kopilot sa spamätá prvý a zadá do terminálu pred sebou príkaz, aby zistil aktuálnu polohu. Chvíľu to trvá, ale na obrazovke sa nakoniec zobrazí prúd dát s údajmi. Posádka lode aj s poručíčkou Tardiniovou na to chvíľu hľadia s otvorenými ústami. Alessandra Tardini sa ozve ako prvá: „Sektor 13-52-17? Do pekla, ako sme sa sem dostali?“ Po chvíli dodá tichším hlasom: „A čo je, do frasa, tá sivá vec pred nami?“
Obrazovka pred pilotom zrazu zabliká a pilot zbledne: „Vonku je nejaká gravitačná anomália. Ovplyvňuje to našu loď.“ Kopilot prikývne a potom tichšie dodá: „Senzory začínajú blbnúť. Myslia si, že sme v dvoch sektoroch súčasne.“ Poručíčka sa zrazu zatacká a s jemným zastonaním padne na podlahu a ostáva ležať. Technik sa k nej skloní a okamžite jej nahmatá pulz. Potom si uľahčene oddýchne a zdvihne ju na ruky so slovami: „Žije. Vezmem ju na ošetrovňu a uložím do hibernačnej kóje, nech sa na ňu na stanici pozrú. Hneď som späť!“
Odnesie bezvládne telo po chodbe do miestnosti, kde predtým všetci štyria spali a uloží ho do jedného z hibernačných boxov. Zatvorí box a aktivuje niekoľko klávesov na stene boxu. Chvíľu hľadí, ako jej telo obaľuje energetické pole a keď jedna z kontroliek zmení farbu z červenej na zelenú, zavrie za sebou dvere miestnosti a vydá sa naspäť do pilotnej kabíny. Tam už naňho čakajú obaja piloti. Kývne im hlavou na znak toho, že poručíčka Tardiniová je zatiaľ v poriadku a všetci traja potom hľadia striedavo na obrazovky a okná, pretože výpisy senzorov sa očividne nezhodujú s realitou.
Zrazu obrazovka varovne zapípa a automaticky uzavrie všetky dvere v lodi. Je počuť uzamykanie zámkov na dverách a členovia posádky na seba prekvapene pozrú. Potom sa na obrazovke objaví ďalšie varovanie a na všetkých oknách lode sa začnú zasúvať hrubé oceľové pláty. Na jednom z okien kabíny sa však pancierový plát zasekne a nechá tak skoro celé okno nechránené. Technik si to všimne a podíde k oknu. Skontroluje situáciu a zahundre: „Ten starý šrot očividne prestáva fungovať.“ O niekoľko okamihov všetci v kabíne pochopia prečo sa na oknách lode zasunuli pancierové pláty. Začne sa ozývať jemné ťukanie a cez jediné okno je vidieť, že na trup lode dopadajú malé kamienky. Na robustnom trupe to nerobí žiadnu škodu. Zrazu však niekoľko kamienkov narazí aj do skla nezabezpečeného okna, na ktorom sa vzápätí objavia drobné praskliny, ktoré sa okamžite začnú zväčšovať. Všetci traja zblednú, lebo okamžite pochopia, čo sa v nasledujúcich okamihoch stane. Praskliny okna sa postupne spájajú a v kabíne je počuť iba kopilotov hlas: „A sme v ...“ Ďalej sa už nedostane. Okno sa roztriešti a vákuum vysaje všetku atmosféru spolu s posádkou do okolitého vesmíru. O niekoľko okamihov sú všetci traja mŕtvi.
Po úniku atmosféry z pilotnej kabíny sa loď vplyvom tretieho Newtonovho zákona začne otáčať okolo svojej osi. V okamihu keď sa jeden z výbežkov lode dotkne neznámej šedej veci pred loďou, okolitý priestor do vzdialenosti niekoľkých parsekov zaleje jasné svetlo, ktoré však trvá iba niekoľko desiatok milisekúnd a potom zhasne. Všetko sa opäť ponorí do tmy vesmíru, avšak s jedným rozdielom – namiesto poškodenej nákladnej lode sa v danom priestore nachádzajú iba mŕtvoly troch členov posádky a loď nie je nikde v dohľade.

zatiaľ to mám označene ako prvú časť druhej kapitoly takže to berte s rezervou...

Paráda. A teraz si začnem obhrýzať nechty kým príde pokračovanie.

pekna povidka aiwendille
trvalo mi dlho nez som ju znovu nasiel aby som ti napisal toto:
kedy bude dalsi diel ?

[Aiwendill]

Hehe, tak toto je uz fakt stara poviedka a mozno ju raz aj dokoncim. Ale netusim kedy...

Inac co ta zavialo na stvrtu ci piatu stranu poviedkovej sekcie? Do tych zabudnutych koncin so starymi poviedkami chodi dnes uz fakt malokto...

aiwe, ja som precital vsetky novsie poviedky 4x, tak citam uz 3. krat tie starsie

ja som precital aj 8. stranu

[Aiwendill]

tak to sa pred tebou skláňam a vyslovujem svoju hlbokú úctu. Takých ako ty je na tomto fóre ako šafránu, každý číta len to, čo je na prvej strane...

Vzláštní a docela zajímavý jen mě zajímá, jestli George Jackson byl potomek Daniela ?

[Aiwendill]

Citaj poriadne. V pribehu je to priamo uvedene...