Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Neveril som mu, pokladal som ho za blázna.
Položil mi otázku, ,,čo myslíš, je vesmír nekonečný”? Nevedel som čo mu odpovedať, predsta nikto z nás neviem či je alebo nije nekonečný. No on mi rázne odpovedal. ,,Presne nikto nevie, lenže nevedomosť je tou najväčšiou slabosťou, preto tam musíme, preto tam aj pôjdeme, pre poznanie”.
Obsah
0. Predslov
1. Kapitola- sloboda na dosah
2. Kapitola- posledný člen
3. Kapitola- otázka času
Predslov
Kde sa to berie, to hľadanie, tá potreba objasniť tajomstvo života.
Keď, pri tom na tie najjednoduchšie otázky, sa nedá nájsť odpoveď.
Prečo sme tu, kde sa berie duša, kde sa končia naše vedomosti? Možno by nám bolo lepšie, keby sme po tom nepátrali, keby sme netúžili po odpovediach.
Ale to nie je v ľudskej povahe, ani v ľudskom srdci, ani v duši, pre to tu nie sme.
No ako naše otázky aj my máme niekde v diaľke náš koniec.
Onemel. Zmeravel. Nemohol sa ani len pohnúť. Ten strašný pohľad čo sa mu naskytol ho úplne paralyzoval. Bolo to ako zo zlého sna, všade len smrť a skaza. Chcel sa pohnúť, no telo ho vôbec neposlúchalo. Ešte viac sa preľakol, adrenalín začal prúdiť v jeho krvnom obehu a cítil, ako sa mu zrýchľuje pulz. Jeho hlavou v priebehu pár sekúnd preletelo milión myšlienok zmiešaných spolu so spomienkami, nemal ďaleko k slzám, nebyť šoku, ktorý ho paralyzoval. Ozval sa neznámy hlas no k nemu akoby sa nedostal. Podarilo sa mu zatvoriť oči, a tak odvrátiť zrak od toho strašného pohľadu. Otriasol sa celým telom a zbystril zmysly. Teraz už započul slabý výkrik do tmy. To jeho navigačný dôstojník požadoval rozkazy. Postavil sa zo svojho kresla, ktoré sa uviedlo do stabilnej polohy a on neistým a stále z časti strnulým krokom podišiel k čelnému sklu aplikovanému na lodiach vyššej triedy. Pozrel sa cezeň, a znovu uvidel tú hrôzu, no tento krát sa nenechal omámiť jej účinkami a rázne zavelil... „Zničiť.“
[Kapitola 1: sloboda na dosah
Francúzsko – neznáma oblasť
Slnko rozpaľovalo asfalt a jemný opar akoby tečúcej vody sa dvíhal smerom k oblohe, kde taktiež stúpalo všetko teplo dosahujúce dnes nepríjemných tridsaťdeväť stupňov a jediné, čo dokázalo zraziť pocitovú teplotu tej jasnej a žiarivej gule na oblohe bol jemne pofukujúci vánok, ktorý z čista-jasna preťalo čierne auto značky mercedes. Podlhovasté auto začalo pozvoľna brzdiť a šofér vyhodil pravý blinker, odbočilo, podišlo ešte desať metrov a zastavilo. Chvíľu sa nič nedialo, no nakoniec sa šnúra ticha prerušila a z auta vystúpil chlap priemernej postavy. Poobzeral sa po okolí, a rukami si jemne prešiel po dôkladne vykefovanom saku. Už na prvý pohľad bolo vidno pocitovú nadradenosť, ale zároveň viditeľnú majestátnosť, ktorá sa odrážala aj na jeho chôdzi, ktorá smerovala priamo k jednému z typických domov pre tuto oblasť. Nebola to zrovna oblast zbohatlíkov, bolo to tiché príjemné prostredie, aké vyhľadával nadporučík Coperníc, ktorý tu hľadal, to čo aj našiel – kľud.
- Cŕŕŕn. Ozval sa zvonček a pred vchodom do neznámeho domu sa znovu ponaprával už nám predstavený chlap. Chvíľu sa nič nedialo, no keď opäť natiahol ruku k zvončeku, pohla sa guľa na dverách a dvere sa pootvorili. Len natoľko, aby bolo vidno oči osoba stojaca za nimi, bol to už zmienený nadporučík, ktorý nedal priestor chlapovi v saku nič povedať a sám sa ujal slova. „Čo chcete?“ Návštevník sa pozrel do oči vykúkajúcich spoza dverí a spýtal sa.
„Ste nadporučík Coperníc?“
Bolo zreteľne vidno prižmúrenie očí, po čom nespochybniteľne nasledovalo aj zamračenie tváre, to by sa určite nedalo pozorovať, nebyť skúseného a ostrieľaného pozorovateľa ako je chlap v saku. Hneď ako to spozoroval, chcel svoju neomalenosť prebiť rýchlym ospravedlnením a predstavením sa. „Prepáčte“ odkašlal si a pokračoval.
„Volám sa Timoty Iľja Pruškyn a mám pre Vás ponuku.“
„Akú?“ Prerušil Pruškyna nadporučík a doplnil svoju strohú a bezohladnú odpoveď. „Som vo výslužbe, takže toho nadporučíka si odpustite.
„Je to trochu chúlostivá záležitosť, môžem ísť ďalej?“ Pokračoval Timoty.
„Dajte mi jeden pádny dôvod prečo.“ Povedal Copernic a otvoril dvere. Za nimi sa objavila postava sotva dvadsaťpäť ročného muža s krátkymi čiernymi vlasmi, rozhodným postojom typického vojaka vysokej a vypracovanej postavy s črtami sebaistého no zároveň niečim neistého a trápiaceho sa človeka.
Iľja sa na chvíľu zamyslel a potom povedal:
„Poznal som vášho otca.“ Nadporučík najskôr nevedel čo povedať, no z oparu prvých dojmov sa otriasol rýchlo a odstúpil od dverí, čim naznačil, že chlap v saku môže vstúpiť. No predtým, ako ho pustil dnu, zadíval sa mu do očí a povedal: „Máte na to desať minúť.“
„Dobre to mi stačí.“
Dopovedal Timoty a pomaly sa posúval dnu k Copernicovi.
„Tak spustite.“ Povedal Copernic a posadil sa ukazujúc na pohovku oproti nemu. Timoty to pochopil a usadil sa s hlbokým nádychom predchádzajúcim dlhej vete.
„Predovšetkým by som chcel povedať moju úprimnú sústrasť k tomu čo sa stalo vášmu otcovi, bol to skvelý človek vo všetkých ohľadoch a ja som rád, že som s ním mohol byt kamarát a v neposlednej rade aj zdieľať prácu. Ale aby som nezdržoval tu je moja ponuka.
“A posunul na presklený stôl asi centimeter hrubú do zlatista zafarbenú obálku. Pokračujúc vo svojom monológu. „Prv než vám to dovolím otvoriť potrebujem Váš podpis. No chcem aby ste vedel.“ Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval
„Ak to podpíšete už nie je cesty späť.“ Dokončil a opäť sa nadýchol podávajúc mladému Copernicovi papier s perom.
„O čo ide?“ Nechápavo sa pozeral Copernic na Timotyho, po tom čo práve počul.
„Všetko je to na tomto úvodnom papieri.“ Odpovedal Timoty.
A Coprenic sa dal do podrobného čítania, väčšina bola len preňho, ako pre muža činu a nie pera a papiera, laicky povedane omáčka no pred chvíľou narazil na zaujímavú časť a mrmlúc si skôr pre seba, ako pre okolie čítal.
„Prísne tajný projekt bla bla, týmto podpisom sa zaväzujem k mlčaniu ohľadom projektu Vesmír v znení zákona bla bla, porušenie podmienok vedie k viď na druhej a tretej strane bla bla.“
Položil zmluvu na stôl a povedal.
„Z tohto nerozumiem tomu čo je v obálke a chcem vedieť čo je Vesmír .“
Timoty chvíľu premýšľal, čo mu povedať a nakoniec sa rozhodol, že by nemalo byť na škodu trochu Copernica namotivovať a tak začal s rozprávaním strohej časti projektu. Ich rozhovor trval asi ďalšiu hodinu od stanovených desať minút a Coprernic stále nepodpísal. Pravé sa schyľovalo k začiatku ďalšej hodiny, keď sa Timoty postavil a povedal.
„Musím ísť, mam iné neodkladneé povinnosti a k tomu čo som Vám povedal, spolieham sa na Vašu diskrétnosť, akožto rodinný priateľ Vám dôverujem.“
„Bol ste priateľ otca nie mňa no nemusíte sa báť ja viem mlčať, budem nad tým premýšľať a čim skôr Vám dám vedieť moju odpoveď.“ Už znateľne milšie oproti ich prvému očnému kontaktu povedal Copernic. Timoty už prekročil prah nadporučíkovho domu keď sa otočil a povedal.
„Viete čítal som váš spis, tá veta citujem:“
„Excelentný vojak a v neposlednej rade aj stratég, predurčený na veľké veci.“
„Tak tá mi tkvela v hlave a viete prečo, lebo Váš otec bol rovnaký a hovorím Vám to preto, aby som vás prinútil myslieť nad tým čo ďalej. Ja Vám dávam ponuku ísť v otcových šľapajach a žiť zároveň svoj sen. Nad týmto rozmýšľajte.“ Zdvihol ruku na znak pozdravu a zatvoril dvere. Obzrel sa ešte poza seba a pobral sa istým krokom späť k svojmu autu kde ho už čakal šofér s otvorenými zadnými dverami ktoré následne po nastúpení Timotyho zatvoril.
„Podpísal ?“
spýtal sa šofér, Timoty mu na to odpovedal ráznym.
„Nie, ale podpíše.“
Sahara neznáma oblasť
„Simulačná skúška pohonných jednotiek číslo päť. Spúšťam simuláciu základného medzihviezdneho pohonu. Zapínam trysky na dve percentá a zapisujem program na exponenciálne stúpanie. Trysky zapnuté.Udržujú sa na stabilných hodnotách a ich výkon stále stúpa. Za desať, deväť, osem... dva, jedna, prekonávame rýchlosť svetla na sedemdesiatich percentách.
Podajte mi výsledok odchýlok, ak je hotový, prosím a nezabudnite na zaradenie pohonnej jednotky do výroby ďakujem. Podal posledné pokyny a zahliadnúc známu postavu zamieril prebrať si pochvalu.
„Myslím že vám môžem gratulovať k ďalšiemu skoku v pred, len tak ďalej pán doktor.“
„Ďakujem Vám a som rád, že sa naše záujmy spájajú.“ Odpovedal doktor a poberal sa opäť do svojho laboratória, z ktorej pred
dvadsiatimi minútami odišiel pre testy pohonov. Ihneď, ako sa otvorili dvere vrhla sa naňho asistentka s plnou rukou papierov a idúc popri doktorovi spustila.
„Pane, dnes o deviatej máte brífing ohľadom dokončenia projektu a poobede okolo pol tretej Vás čaká riaditeľ Timoty, máte ísť na kávu a taktiež tu mám zložky zo zbraňovými technológiami a tie energo štíty, čo ste si prial. Bolo mi oznámené, že sú úspešne nainštalované“. Dokončila a stále pokračovala v chôdzi s doktorom. Ten si prevzal z jej rúk zložky s technológiami a pravé v čas odbočil k dverám do svojej kancelárie. Doktor sa usadil do svojho pohodlného koženého kresla a začal sa kutrať v tej hŕbe papierov, ktoré dalo by sa povedať, už netrpezlivo očakával. Doslova hltal každé písmenko,
ktoré obsahovali tieto zložky a jediné čo ho dokázalo odtrhnúť od preňho obzvlášť zaujímavej odbornej literatúry, bol nechutne uši dráždiaci ton telefónu v ktorom sa ozvalo.
„Doktor Sijenski bude pol deviatej, mali by ste sa prichystať na konferenciu.“ Bola to tá asistentka, ktorá mu pred dvoma hodinami priniesla zložky, od ktorých ho teraz surovo odtrhla a na oplátku sa jej dostalo trochu podráždenej odpovede.
„Moment...“
„Idem.“
Hodinky na doktorovej ruke odbíjali deväť, keď sa ruka na ktorej boli dotkla kľučky a dvere do konferenčnej miestnosti sa otvorili. Doktor sa usadil na svoje stále miesto a to bol signál pre Timotyho, aby mohol zahájiť konferenciu.
„Takže bez okolkov prejdem rovno k téme.“
Rázne povedal Tymoty a vzal si do ruky teleskopickú paličku na ukazovanie po projekčnej tabuli a spustil.
Loď je v stave, ktorý sa da nazvať z trištvrte hotová a máme už takmer väčšinu technológie nainštalovanú. Ostatne sú v procese konštrukcie, ako môžete vidieť, konštrukcia je už hotová a pracuje sa na plátovaní ktoré je už v túto chvíľu na prove hotové a korma sa dokončuje, čiže ostáva už len stred. Technológie, v túto chvíľu pripravené, na inštalovanie sú, navigačné jednotky a medzihviezdna pohonná jednotka ktorou uzatvárame konštrukciu pohonných jednotiek, čím sme splnili polročný časový interval. a preto navrhujem zahájiť druhu fázu projektu Vesmír a to výcvik posádky lode.“
Prestal s rozprávaním očakávajúc rozruch a popritom jemne pritlačil ukazovadlo k tabuli.
„A smiem vedieť, načo sa to dozvedáme práve mi ?“ Padla otázka jedného zrejme s technikou vzhľadom od ufúľaného oblečenia na ktorom boli obrovské machule od všelijakých olejov.
Timoty sa pozrel do smeru odkiaľ vyšla táto veta a kladúc veľký dôraz na to, čo povedal.
„Ste to najlepšie čo máme, potrebujem aby ste naučili členov posádky to čo viete, musíte si ich vybrať zo zložiek, ktoré sme Vám prichystali.“
„Ale my máme dosť prace na stavbe a výučba by trvala pri najlepšom pár rokov pán riaditeľ,“ Oponoval ďalší z prítomných. A postupne sa pridali aj ďalší.
„Toto nie je veda, ako každá na zemi jedna chyba a všetko naše úsilie je v čudu.“
Timoty ešte chvíľu počúval a potom sa ujal slova.
„Ja chápem, že už ste beztak vyťazení a preto nebude každý mať svojho nazvime to študenta, budú ho mať len tí, ktorí nebudú na palube lodi keď odletí. A každý jeden potencionálny člen bol vyberaný cez najprísnejšie kritéria v daných odboroch.“ Povedal Timoty a znateľne tým upokojil aspoň časť prísediacich, ktorí sa začali zhovárať medzi sebou.
Timoty ich asi po dvadsiatich minútach prerušil hlasným odkašlaním si, na ktoré už všetci reagovali, ako na riaditeľov pokyn - počúvajte.
„A teraz poprosím každého, aby predniesol svoju predstavu prác na budúci mesiac a neskôr aj v papierovej podobe na polrok. Začala sa postupná predstava stavby lode každého prísediaceho. Trvalo to asi trištvrte hodinu a po dokončení aj posledného sa opäť začali zhovárať medzi sebou o svojich projektoch.
Vzhľadom na ozrutánsku veľkosť projektu mali len málo času sa spolu poradiť a pozhovárať a táto bola jedna z tých málo chvíľ.
Ich zhováranie preťal zvuk klopania na dverách. A po vyzvaní k otvoreniu sa v nich objavila útla postava staršej ženy. Bola to sekretárka riaditeľa, podišla k nemu a jemným hlasom mu pošepkala, „pane volal nadporučík Copernic „
Francúzsko – neznáma oblasť- dva dni po odchode Timotyho
Slnko sa aj dnes, ako už cele dva týždne snažilo svojou teplotou vytiahnuť vlahu zo zemského povrchu, akoby netušilo, že tu už žiadna neostala a pôda čakala len na spásonosný dážď, ktorý by jej pomohol pozviechať sa. Inak to nebolo ani na ulici menšieho mestečka, ktorá bola posiata malými a aj trochu väčšími obchodíkmi, mala napriek vysokej teplote dar veľkého počtu ľudí a to vďaka takzvanej sieste, ktorá bola zavedená práve kvôli týmto teplotám.
Každý jeden občan musel opustiť prácu a venovať sa oddychu, väčšina občanov si vybrala ako obvykle na svoju dvojhodinovú prestávku už zmienenú centrálnu ulicu alebo obchodíky.
Ani náš Copernic nebol výnimkou a nenechal si ujsť moment osvieženia sa čerstvým ovocím, zo svojho dalo by sa povedať, už stereotypného obchodíku.
„Poprosím Ťa ešte dva tucty pomarančov a zaplatím ti to“.
„Tak tu ich máme a bude to...“
V tom sa rozleteli dvere a dnu do menšieho obchodíku pripomínajúceho skôr stánok na časopisy, vtrhol muž v maske a s namierenou puškou na predavača spustil krik.
„Okamžite otvor pokladňu a všetky peniaze znej natlač sem do tejto tašky a žiadne hlúposti!“.
No v tom si všimol, že chvíľa ktorú si vybral na prepad obchodíku bola na jeho smolu aj chvíľou ktorú si na nákup zvolil bývalý príslušník ozbrojených síl Francúzskej cudzineckej légie nadporučík Coperníc. Zlodejova reakcia nasvedčovala amatérovi s ktorými sa svet potyká pravidelne. A tá vyzerala asi tak, že úsťová hlaveň zbrane zmenila potencionálneho adresáta guľky a tým mal byť pravé Coop. Preľaknutý zlodej v okamihu znovu spustil krik.
„Ani sa nepohni! Menší pohyb a je po tebe!“.
No zlodejova neopatrnosť poskytla priestor predavačovi, ktorý musel už neraz čeliť takejto hrozbe čomu nasvedčovala aj jeho pripravenosť. Spod pultu vytiahol teleskopickú palicu a začal ňou mlátiť zlodeja priamo po hlave. Ten neuniesol bolesť narážajúcej ocele na hlavu a v mdlobách sa odporúčal na zem.
„Takých tu mám pravidelne pán nadporučík, nič si z toho nerobte teraz ma ospravedlňte idem zavolať políciu a upratať svinčík, čo mi narobil, keď spadol na regál s mliekom“. Povedal predavač a rukou naznačujúc dvere poprosil Copernica aby opustil obchod. A tak sa aj stalo, Coop si vzal svoj nákup a pobral sa čo najkratšou cestou domov. Cesta to nebola moc dlhá, no aj tak mu to zabralo pár desiatok minút. Cesta z obchodíku k nášmu nadporučíkovi domov, bola dalo by sa povedať, krátka no Coop mal v pláne zdržať sa na čerstvom vzduchu a prebrať všetko, čo sa mu prihodilo za posledné dni.
Vydal sa takmer dvoj kilometrovou, zo vzdušnej čiary číslo deväť, pripomínajúcou, cestou, počas ktorej premýšľal.
Zaspatý do svojich myšlienok, ani nevnímal okolie a sem tam mu z úst vyskočilo zabudnuté slovo alebo slovné spojenie, ktoré Vám vyskočí pri usilovnom premýšľaní.
-Ako je to možné, že človek sa celý život snaží robiť všetko najlepšie, ako len vie a cíti potrebu zmeniť veci k lepšiemu, keď to zlo ktoré sa snaží vypudiť, si tu cestu napäť opäť nájde.-
-Ako sa dajú veci zmeniť keď takmer nik nechce zmenu, všetci o nej hovoríme, no nikdy ju neuskutočníme. Možno je čas, aby som ju uskutočnil možno už na tomto svete nemám osud, možno bude lepšie ak sa odoberiem inam, tam kde ma niečo čaká.-
-No je to priveľké možno.- Takto premýšľajúc sa Coop dopracoval asi po hodine k sebe domov. Pozastaviac sa pred svojim domom vytiahol kľúče z vačku, pozrel na ne a opäť mu prebehla hlavou myšlienka.
-Kde je to miesto ? Miesto, kde sa ľudia nebudú báť pustiť dnu hosťa ktorému z vačku netrčí nôž, nebudú musieť zamykať dom a aj tak sa báť že ho nájdu v zdemolovanom stave.
Podišiel ku dverám a vsunul nachystaný kľuč do dierky, dva krát s ním potočil a so zreteľným zacvaknutím otvoril dvere. Odložil tašku s nákupom a usadil sa na svoje miesto na pohovke a vezmúc do rúk papier, ktorý mu tam nechal Tym a ktorý tu od vtedy nehybne ležal a znovu sa vrhol k jeho čítaniu. Takto to ešte urobil asi dva krát a premýšľajúc nad tým, čo mu povedal Timoty, a čo dnes zažil vzal do ruky pero. Zastavil sa sním tesne nad papierom a sám pre seba si začal povrávať.
„Coop je to vynikajúca príležitosť v armáde si už aj tak skončil a tu ťa už aj tak nič nečaká, podpíš to a opäť si aspoň niekde, kde sa niečo deje.
„Ale čo ak opäť zlyhám, to riskovať nemôžem, no nikto mi nezaručí, že sa to nestane a cely život tu zavretý byť nemôžem a ten dnešok ma usvedčil v tom, že tento svet je na konci s dychom, už mu nepomôže nič. Nadýchol sa a začal jemne naťahovať oblúčik na písmeno C no po tomto pomalom chirurgicky presnom zákroku sa jeho cit v ruke zmenil na pravý opak, a pravé preto zvislé písmená priezviska vyčnievali a spôsobovali hrôzu v ľudských očiach pri pohľade na to nádherne C.
Pokladajúc pero na stôl si jemne povzdychol s viditeľným úsmevom na perách a povedal skôr len tak do vetra a len veľmi skúsené ucho by to bolo počulo.
„Tak a je to“.
Postavil sa a kráčajúc k dverám vzal telefón, ktorý dostal taktiež od Tymotiho a kľúče od svojho auta. Zabuchol za sebou dvere a pobral sa na miesto kde chodieval najradšej premýšľať. Jeho cesta trvala zhruba štyridsaťpäť minút, no po vystúpení z auta sa uberal ešte ladným krokom zhruba pätnásť minút, pokým nedorazil na menšiu čistinku. Držiac v ruke telefón sa posadil do trávy, premýšľajúc azda ešte hlbšie, ako doma . Miestami mu pohlaď spadol na telefón, ktorý sa rozhodol uviesť do chodu a to tým, že ho odblokoval jemným potiahnutím pravého ukazováku po dotykovom displayi a opätovným no tentoraz iba ťuknutím zapol kontakty, v ktorých bol iba jeden a to s názvom pandúrom. Pozrel sa pred seba a zahľadel sa na ten nádherný výhľad, čo sa naskytol jeho očiam. Bol v alpách, síce nie moc vysoko, no aj tak sa nevedel vynadívať a dostatočne pokochať výhľadom pomyslel si, že ak sa vydá po stopách svojho otca, už ho nemusí uvidieť a či je vôbec pravda to, čo mu Timoty povedal. Nie je to len nejaký žartík? Zvierali mu hlavu milióny myšlienok.
No on sa rozhodol Timotymu veriť, znovu pozrel na telefón a tentoraz vytočil číslo a priložil si telefón k uchu.
Kapitola 2: Posledný člen
Sahara neznáma oblasť
Timoty kývol hlavou čim poďakoval asistentke a zároveň nemo povedal že môže odísť, čo asistentka pochopila a behom pár sekúnd už boli dvere zatvorene z vonku.
Hneď na to sa aj on postavil a povedal.
„Páni musím sa venovať jednej neodkladnej záležitosti moja sekretárka naplánuje termín ďalšej porady ďakujem za váš čas a dovidenia.“
Keď Tim opúšťal konferenčnú miestnosť pozastavil sa a počkal na Dr. Sijenského, keď sa ich oči stretli všetky štyri si naraz povedali poďme a takmer rovnakou chôdzou sa vídali smerom do kancelárie Timotyho. Kým ta dorazili zavolali aj ostatných Zakladateľov a zároveň hlavnú posádku lode, čítajúcu už okrem týchto dvoch ešte lodného navigátora, kormidelníka a zbraňového technika.
„Takže opäť sa stretávame no dnes už v konečnej fáze priberania hlavných členov, tým chcem povedať že už sme našli aj posledného člena našej posádky, týmto členom je Nadporučík Hovard Copernic, iste sa pamätáte že som vám ho spomínal no jeho účasť bola neistá.“
„Ale ako sa zdá pozvanie prijal a prišiel k nám a práve v túto chvíľu ho moja asistentka odprevádza sem k nám, som presvedčení že moje rozhodnutie prijať ho bola správna voľba.“ Len čo to dopovedal ozval sa jeho telefón a z neho zvuk asistentky.
„Pane už je tu a čaká na prijatie.“
Dobre Leli, prehovoril Tým k svojej asistentke očakávame ho, nech vojde.“
A ako povedal tak sa aj stalo, otvorili sa dvere a dnu do kancelárie vstúpil Coop.
Chvíľu si ho všetci prezerali a aj on si prezeral všetkých prítomných.
Ako jediného poznal Tyma ktorý stál napravo od nadporučíka a tak sa pohľad nášho nováčika uberal smerov viac do ľavá kde stála žena, hlavný kormidelník Nataša Soborovová, podlá Coopovho odhadu asi dvadsať osemročná, plavovláska ideálnej ženskej postaví, no kombinéza a postoj prezrádzali už dlhý kontakt s mužským pracovným kolektívom. Hovard sa pokúsil ešte lepšie zadívať na tuto osobu a v očiach jej okrem peknej hnedej rohovky zbadal aj akýsi blesk či skôr plameň horlivosti a zapálenia k práci, taktiež mu to prezrádzala aj netrpezlivá triaška nervozity prejavujúca sa na jej kolene. Keď sa pohol pohľadom na ďalšieho člena, bol ním už zmienený doktor Sijenský ktorí k nášmu Coopovi pristúpil podal mu ruku a povedal.
„V mene všetkých vás tu vítam volám sa Doktor Robert Sijenský a som hlavný inžinier projektu pandúrom.“
„Je to taká naša najväčšia hlavička prerušil ho riaditeľ a tiež podal Coopovi ruku.“
Coop ju opäť prijal ako pri doktorovi.
„Tak pán nadporučík predstavujem vám hlavnú posádku lode.“ Povedal Tím ukazujúc na prvého člena.
„Toto je kapitán Nataša Soborovová je to náš kormidelník a zároveň odborník na pohonné jednotky, ďalej Doktor Sebastián Schultz a je to náš navigátor, odborník na navigačné technológie a technológie spojené s navigovaním, a ako posledný hlavný člen tu je obsluha zbraní Hector Robles Fernandéz a taktiež je odborník vo svojom obore a to zbraňovom ich vedúci vám už predstavený doktor Sijenský.“
„Tak priatelia posaďme sa máme si toho veľa čo povedať.“
Povedal Timoty sadajúc si na svoje miesto.
„Predovšetkým musíme oboznámiť nadporučíka s projektom vesmír, ako ste sa určite dočítal v obálke ktorú ste dostal pán Copernic, našim cieľom je vypraviť sa z našej domovskej planéty do vesmíru za účelom skúmať a spoznávať vesmír.“ „A akú úlohu v tom mám zohrávať ja.“
Prerušil Coop riaditeľa, na čo sa mu dostalo odpovede ktorú vôbec nečakal.
„Vy pán nadporučík mate byť veliteľom ozbrojenej posádky lode, ale všetko sa včas dozviete.“
Táto odpoveď Coopovi úplne stačila a tak nehal Tyma pokračovať.
„Takže kde som to skončil?“ Spytoval sa Riaditeľ skôr sám seba ako ostatných, a koniec koncov ani nestihol nik zareagovať na túto otázku, pretože si odpovedal úplne sám.
„A už to mám takže našim cieľom je vypraviť sa z našej domovskej planéty do vesmíru za účelom skúmať a spoznávať vesmír, ak sa pýtate či je to možne musím vám odpovedať áno je a dokonca už niekoľko rokov sú určité štáty zeme v programe VPSŠ vesmírny program spojených štátov, nenechajte sa oklamať nie je to Amerika síce v programe taktiež figuruje názov tohto štátu pod slovným spojením spojené štáty je však myslene spojenie všetkých štátov v tomto programe.“
„A mi sme za aký štát.“ opäť prekonala Coopa zvedavosť.
Ten sa len pousmial a povedal.
„Za žiaden, z dôsledku toho že my máme plány iba prieskumníkov a nie militaristov, áno priznám máme zbrane ale len na obranu.“
„A práve v tom sa líšime od VPSŠ, i keď nie vlastnou vinou ale musia zbrojiť proti nebezpečenstvám číhajúcim hlboko vo vesmíre.
„Ale v tom prípade nemáte povolenie na to aby sa niečo podobné dialo.“ Pokračoval Coop.
„Nie nemáme ale náš dobrý priateľ, kolega a pre vás váš otec nám poskytol všetky informácie o projektoch VPSŠ a tak sa niečo podobné môže diať.“
„Ale ak dovolíte a bez prerušovania vám poviem všetko od začiatku.“ Povedal Timoty nachádzajúc si lepšiu pozíciu na stoličke pre pohodlie pri rozprávaní.
Coop len zdvihol ruku ukazujúc na Tima čím mu dal znamenie že môže začať.
„Takže všetko sa začalo pred tromi rokmi keď som sa s vašim otcom po dlhom čase stretol na vedeckom dobročinnom večierku kde ho premohlo svedomie a zdôveril sa mi zo všetkým čo robí pre vládu a nie je s tým spokojný, vraj chcel mierumilovne bádanie a namiesto toho militarizuje a vyvíja zbrane, sprvu na obranu planéty no časom sa aj zem odhodlala na útoky síce aby porazila nepriateľa ktorý chcel tejto planéte a jej obyvateľom iba ublížiť, a keď som mu dal ja ponuku na splnenie jeho sna tak neváhal a poskytol nám všetky informácie čítajúc od lodnej technológie až po zoznam všetkých planét preskúmaných VPSŠ. A tak sa začal projekt Vesmír , spolu s vašim otcom sa nám podarilo dostať na našu stranu aj pár vedcov a technikov z VPSŠ dokonca aj pár vojakov ktorý maju skúsenosti z cestovania do vesmíru no odmietli sa pridať k posádke na lodi a tak sú tu len na výučbu našej malej jednotky. Náš program sa začal na plno, prípravy a plány boli hneď hotové no potom vášmu otcovi diagnostikovali rakovinu a on...“
Timoty sa na chvíľu odmlčal a dodal.
„No myslím že v tejto téme nemusíme pokračovať budem rozprávať o pokračovaní našej vízie, takže tesne pred tým ma poprosil o dve veci a to boli aby ste sa vy k nám pridal a tá druha aby sme boli bádatelia a nie militaristi, a tak vy ste tu a mi sa o pol roka chystáme na výpravu nášho života už máme takmer všetko hotové posledné úpravy a je to, to je asi všetko čo vám poviem myslím že bude lepšie ak sa vám ostatné veci povedia popri tom ako si to všetko prezriete.“
Dokončil riaditeľ rozprávanie, vstal a s rukou namierenou na dvere povedal.
„Nech sa páči pán nadporučík myslím že podpis na papieri ktorý som videl je vaša vstupenka na prezentáciu projektu.“
Dokončil Tim a zadíval sa na Coopa ktorý sa odhodlal na otázku „Takže projekt pandorum je z časti aj hmotný? pravda?“
„Áno a s veľkou radosťou vám ukážem jeho hmotnú časť.“ Odpovedal mu Tim.
Na to sa postavil aj Coop a za ním hneď aj ostatný členovia a nasledujúc Tima sa vydali na prezentáciu ktorou si prešli aj oni. Ako prvú vec mal v pláne predviesť Hovardovi Loď a tak ho zaviedol do hangáru nablýskanej takmer dokončenej krásky
s názvom Pandora.
„Tak pán Hovard vitajte v našom hangári predstavujem vám našu vesmírnu loď, viac o tejto kráske vám povie Dr. Sijenský.“
„Takže predstavujem vám prvú loď svojho druhu je to loď triedy commitment a ako ste už počuli jej meno je Pandora, Len z veľmi okrajového hľadiska sa vám pokúsim opísať čím všetkým disponuje, takže základom sú pohonné jednotky ako prvým disponuje raketovým pohonom, myslím že tento pohon poznáme všetci, akcia reakcia, pracuje na báze spaľovania tekutého vodíku s kyslíkom, ďalej tu je plazmový pohon inak aj pod svetelný pohon funguje na báze horenia vysoko ionizovaných plynov tvorených predovšetkým z iónov elektrónov a po prípade neutrálnych atómov a ich molekúl. ktoré musia byť pri prúdení von z trysky oddelené od akého kôl vek materiálu, magnetickým polom, je to predovšetkým kvôli teplote ktorú plazma dosahuje. Táto teplota sa pohybuje v okruhu jedenásť miliónov stupňov Celzia čo je teplota ktorej nedokáže vzdorovať žiaden nám známy materiál. Za ním nasleduje medzihviezdny pohon takzvaný aj nad svetelný je založený na báze štiepenia špeciálneho prvku zvaného notrom tento prvok je novým prírastkom v našej periodickej tabuľke, jeho jedinou nevýhodou je že sa na zemi nevyskytuje, a taktiež jeho neuveriteľná nestabilita ktorú sa nám podarilo len čiastočne neutralizovať. ako posledný pohon je tu hyperpriestorový pohon funguje na báze drtenia vesmírneho priestoru pred sebou spôsobom veľkého kolapsu a za loďou priestor opäť vzniká, čo dovoľuje vzniku časopriestorovej bubline ktorá nieje obmedzená zákonmi vesmíru a pomocou toho sa tento pohon radí k najrýchlejším jediné obmedzenie je sila a výdrž hypermotorov. To je asi všetko ku pohonom ďalej loď disponuje silovým polom inak nazývaním aj energo štít ktorý chráni loď pred či už silami vesmíru alebo pred silami nepriateľských zbraní. Energetický štít je tvorený polom nabitých častíc tvorených generátorom štítu. Podlá hustoty sa zvyšuje alebo znižuje nielen sila, absorpcia, ale aj priepustnosť štítu jednotlivým látkam. Tieto častice kmitajú na určitej frekvencii, ktorých sú miliardy a tak je takmer nemožné odhaliť tu správnu, pre to je zatiaľ každý štít s ktorým sme sa stretli, jedinečný. Po zásahu koncentrovaného prúdu energie sa častice, ktoré tvoria štít čiastočne preťažia pri čom dôjde ako ku zníženiu sily štítu, tak ku zníženiu absorpcie štítu, rovnako ako pri dopade telesa na štít. K opätovnému nabitiu častíc dôjde až keď generátor vytvorí dostatok energie k nabitiu týchto častíc. ďalej tu sú zbraňové jednotky, na lodi sú umiestnene raketové komory ktoré sú miestami uskladnenia rakiet o sile dvoch nukleárnych hlavíc, sú tiež vybavené odpaľovacím zariadením a výkonným navádzacím systémom, každá komora disponuje priestorom pre dve rakety týchto síl je na lodi umiestnených sedem, loď disponuje aj laserovými delami sú to doposiaľ pozemskými vedcami vyvinuté, najúčinnejšie zbraňové jednotky, jedná sa o kvantový zosilňovač svetla, zosilňuje počet svetelných kvánt a celkovú energiu. Svetlo dopadajúce pod rôznymi uhlami na optický hranol je usmerňovane na jeden bod. Po dosiahnutí maximálnej možnej koncentrácie lasera je lúč vystrelený z dela. Jeho nevýhodou je však potreba slnečného žiarenia respektíve svetelného a doba potrebná pre nabitie dela. a samozrejme tu je aj bodová obrana pred znepriatelenými jednotkami ako sú stíhacie lietadla či náhodný stret s meteormi alebo inými vesmírnymi telesami. Bodová obrana vystreľuje dávky projektilov, bodové delá sú umiestnené tak aby sa na lodi nenachádzal žiaden mŕtvy bod. Samozrejme nemôžem zabudnúť zmieniť o pokročilej navigačnej technológii či inercialných tlmičoch tlmiacich takmer každý naraz.
-A čo energia, niečo takýchto rozmerov musí mať potrebu obrovského množstva energie- spytoval sa Coop
Áno máte pravdu, energiu čerpáme z takzvaných energo článkov, no viac vám k ním asi nepoviem preto že sme doteraz nepochopili ich celkovú funkciu. Vieme len toľko že fungujú podobne medzihviezdny pohon a to na princípe, štiepenia prvku notron prvku notron. Ak by samozrejme prvok chýbal alebo by došlo k poškodeniu, sme vybavený záložnými generátormi energie.
Toto vysvetľovanie a prehliadka trvala ešte asi pol hodinu kým sa dostali preč z hangáru k technológiám pre všetky profesie pôsobiace na lodi, a aj tu doktor povedal pár slov o týchto technológiách veľmi širokého zamerania ako napríklad detektor známok života či inteligentnú uniformu chrániacu nositeľa pred nástrahami vonkajšieho činiteľa. Asi po troch hodinách sa dostali na koniec prezentácie kde sa slova opäť ujal Tim.
„Takže to by bol základ toho čím všetkým v tejto dobe už disponujeme, dozviete sa toho samozrejme ešte omnoho viac ale všetko potrebuje samozrejmé čas a ten čas vám bude doprianý počas výučby ktorá je neoddeliteľnou súčasťou potrebnou k tomu aby ste sa k nám mohol oficiálne pridať.“
Dokončil Tim obzerajúc sa vôkol seba akoby niekoho hľadal
a zrejme aj našiel lebo po miernom zdvihnutí líc čo by sa dalo vysvetliť ako veľmi nejasný úsmev k nemu pristúpil akýsi muž držiac v ruke červenú zložku s nadpisom výcvik. Odkašlal si a prehovoril.
„Som podplukovník Moganý a budem váš inštruktor počas výcviku.“
Coop si sním podal ruku a odpovedal.
„Nadporučík Copernic, bude mi cťou pane.“
Položil mi otázku, ,,čo myslíš, je vesmír nekonečný”? Nevedel som čo mu odpovedať, predsta nikto z nás neviem či je alebo nije nekonečný. No on mi rázne odpovedal. ,,Presne nikto nevie, lenže nevedomosť je tou najväčšiou slabosťou, preto tam musíme, preto tam aj pôjdeme, pre poznanie”.
Obsah
0. Predslov
1. Kapitola- sloboda na dosah
2. Kapitola- posledný člen
3. Kapitola- otázka času
Predslov
Kde sa to berie, to hľadanie, tá potreba objasniť tajomstvo života.
Keď, pri tom na tie najjednoduchšie otázky, sa nedá nájsť odpoveď.
Prečo sme tu, kde sa berie duša, kde sa končia naše vedomosti? Možno by nám bolo lepšie, keby sme po tom nepátrali, keby sme netúžili po odpovediach.
Ale to nie je v ľudskej povahe, ani v ľudskom srdci, ani v duši, pre to tu nie sme.
No ako naše otázky aj my máme niekde v diaľke náš koniec.
Onemel. Zmeravel. Nemohol sa ani len pohnúť. Ten strašný pohľad čo sa mu naskytol ho úplne paralyzoval. Bolo to ako zo zlého sna, všade len smrť a skaza. Chcel sa pohnúť, no telo ho vôbec neposlúchalo. Ešte viac sa preľakol, adrenalín začal prúdiť v jeho krvnom obehu a cítil, ako sa mu zrýchľuje pulz. Jeho hlavou v priebehu pár sekúnd preletelo milión myšlienok zmiešaných spolu so spomienkami, nemal ďaleko k slzám, nebyť šoku, ktorý ho paralyzoval. Ozval sa neznámy hlas no k nemu akoby sa nedostal. Podarilo sa mu zatvoriť oči, a tak odvrátiť zrak od toho strašného pohľadu. Otriasol sa celým telom a zbystril zmysly. Teraz už započul slabý výkrik do tmy. To jeho navigačný dôstojník požadoval rozkazy. Postavil sa zo svojho kresla, ktoré sa uviedlo do stabilnej polohy a on neistým a stále z časti strnulým krokom podišiel k čelnému sklu aplikovanému na lodiach vyššej triedy. Pozrel sa cezeň, a znovu uvidel tú hrôzu, no tento krát sa nenechal omámiť jej účinkami a rázne zavelil... „Zničiť.“
[Kapitola 1: sloboda na dosah
Francúzsko – neznáma oblasť
Slnko rozpaľovalo asfalt a jemný opar akoby tečúcej vody sa dvíhal smerom k oblohe, kde taktiež stúpalo všetko teplo dosahujúce dnes nepríjemných tridsaťdeväť stupňov a jediné, čo dokázalo zraziť pocitovú teplotu tej jasnej a žiarivej gule na oblohe bol jemne pofukujúci vánok, ktorý z čista-jasna preťalo čierne auto značky mercedes. Podlhovasté auto začalo pozvoľna brzdiť a šofér vyhodil pravý blinker, odbočilo, podišlo ešte desať metrov a zastavilo. Chvíľu sa nič nedialo, no nakoniec sa šnúra ticha prerušila a z auta vystúpil chlap priemernej postavy. Poobzeral sa po okolí, a rukami si jemne prešiel po dôkladne vykefovanom saku. Už na prvý pohľad bolo vidno pocitovú nadradenosť, ale zároveň viditeľnú majestátnosť, ktorá sa odrážala aj na jeho chôdzi, ktorá smerovala priamo k jednému z typických domov pre tuto oblasť. Nebola to zrovna oblast zbohatlíkov, bolo to tiché príjemné prostredie, aké vyhľadával nadporučík Coperníc, ktorý tu hľadal, to čo aj našiel – kľud.
- Cŕŕŕn. Ozval sa zvonček a pred vchodom do neznámeho domu sa znovu ponaprával už nám predstavený chlap. Chvíľu sa nič nedialo, no keď opäť natiahol ruku k zvončeku, pohla sa guľa na dverách a dvere sa pootvorili. Len natoľko, aby bolo vidno oči osoba stojaca za nimi, bol to už zmienený nadporučík, ktorý nedal priestor chlapovi v saku nič povedať a sám sa ujal slova. „Čo chcete?“ Návštevník sa pozrel do oči vykúkajúcich spoza dverí a spýtal sa.
„Ste nadporučík Coperníc?“
Bolo zreteľne vidno prižmúrenie očí, po čom nespochybniteľne nasledovalo aj zamračenie tváre, to by sa určite nedalo pozorovať, nebyť skúseného a ostrieľaného pozorovateľa ako je chlap v saku. Hneď ako to spozoroval, chcel svoju neomalenosť prebiť rýchlym ospravedlnením a predstavením sa. „Prepáčte“ odkašlal si a pokračoval.
„Volám sa Timoty Iľja Pruškyn a mám pre Vás ponuku.“
„Akú?“ Prerušil Pruškyna nadporučík a doplnil svoju strohú a bezohladnú odpoveď. „Som vo výslužbe, takže toho nadporučíka si odpustite.
„Je to trochu chúlostivá záležitosť, môžem ísť ďalej?“ Pokračoval Timoty.
„Dajte mi jeden pádny dôvod prečo.“ Povedal Copernic a otvoril dvere. Za nimi sa objavila postava sotva dvadsaťpäť ročného muža s krátkymi čiernymi vlasmi, rozhodným postojom typického vojaka vysokej a vypracovanej postavy s črtami sebaistého no zároveň niečim neistého a trápiaceho sa človeka.
Iľja sa na chvíľu zamyslel a potom povedal:
„Poznal som vášho otca.“ Nadporučík najskôr nevedel čo povedať, no z oparu prvých dojmov sa otriasol rýchlo a odstúpil od dverí, čim naznačil, že chlap v saku môže vstúpiť. No predtým, ako ho pustil dnu, zadíval sa mu do očí a povedal: „Máte na to desať minúť.“
„Dobre to mi stačí.“
Dopovedal Timoty a pomaly sa posúval dnu k Copernicovi.
„Tak spustite.“ Povedal Copernic a posadil sa ukazujúc na pohovku oproti nemu. Timoty to pochopil a usadil sa s hlbokým nádychom predchádzajúcim dlhej vete.
„Predovšetkým by som chcel povedať moju úprimnú sústrasť k tomu čo sa stalo vášmu otcovi, bol to skvelý človek vo všetkých ohľadoch a ja som rád, že som s ním mohol byt kamarát a v neposlednej rade aj zdieľať prácu. Ale aby som nezdržoval tu je moja ponuka.
“A posunul na presklený stôl asi centimeter hrubú do zlatista zafarbenú obálku. Pokračujúc vo svojom monológu. „Prv než vám to dovolím otvoriť potrebujem Váš podpis. No chcem aby ste vedel.“ Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval
„Ak to podpíšete už nie je cesty späť.“ Dokončil a opäť sa nadýchol podávajúc mladému Copernicovi papier s perom.
„O čo ide?“ Nechápavo sa pozeral Copernic na Timotyho, po tom čo práve počul.
„Všetko je to na tomto úvodnom papieri.“ Odpovedal Timoty.
A Coprenic sa dal do podrobného čítania, väčšina bola len preňho, ako pre muža činu a nie pera a papiera, laicky povedane omáčka no pred chvíľou narazil na zaujímavú časť a mrmlúc si skôr pre seba, ako pre okolie čítal.
„Prísne tajný projekt bla bla, týmto podpisom sa zaväzujem k mlčaniu ohľadom projektu Vesmír v znení zákona bla bla, porušenie podmienok vedie k viď na druhej a tretej strane bla bla.“
Položil zmluvu na stôl a povedal.
„Z tohto nerozumiem tomu čo je v obálke a chcem vedieť čo je Vesmír .“
Timoty chvíľu premýšľal, čo mu povedať a nakoniec sa rozhodol, že by nemalo byť na škodu trochu Copernica namotivovať a tak začal s rozprávaním strohej časti projektu. Ich rozhovor trval asi ďalšiu hodinu od stanovených desať minút a Coprernic stále nepodpísal. Pravé sa schyľovalo k začiatku ďalšej hodiny, keď sa Timoty postavil a povedal.
„Musím ísť, mam iné neodkladneé povinnosti a k tomu čo som Vám povedal, spolieham sa na Vašu diskrétnosť, akožto rodinný priateľ Vám dôverujem.“
„Bol ste priateľ otca nie mňa no nemusíte sa báť ja viem mlčať, budem nad tým premýšľať a čim skôr Vám dám vedieť moju odpoveď.“ Už znateľne milšie oproti ich prvému očnému kontaktu povedal Copernic. Timoty už prekročil prah nadporučíkovho domu keď sa otočil a povedal.
„Viete čítal som váš spis, tá veta citujem:“
„Excelentný vojak a v neposlednej rade aj stratég, predurčený na veľké veci.“
„Tak tá mi tkvela v hlave a viete prečo, lebo Váš otec bol rovnaký a hovorím Vám to preto, aby som vás prinútil myslieť nad tým čo ďalej. Ja Vám dávam ponuku ísť v otcových šľapajach a žiť zároveň svoj sen. Nad týmto rozmýšľajte.“ Zdvihol ruku na znak pozdravu a zatvoril dvere. Obzrel sa ešte poza seba a pobral sa istým krokom späť k svojmu autu kde ho už čakal šofér s otvorenými zadnými dverami ktoré následne po nastúpení Timotyho zatvoril.
„Podpísal ?“
spýtal sa šofér, Timoty mu na to odpovedal ráznym.
„Nie, ale podpíše.“
Sahara neznáma oblasť
„Simulačná skúška pohonných jednotiek číslo päť. Spúšťam simuláciu základného medzihviezdneho pohonu. Zapínam trysky na dve percentá a zapisujem program na exponenciálne stúpanie. Trysky zapnuté.Udržujú sa na stabilných hodnotách a ich výkon stále stúpa. Za desať, deväť, osem... dva, jedna, prekonávame rýchlosť svetla na sedemdesiatich percentách.
Podajte mi výsledok odchýlok, ak je hotový, prosím a nezabudnite na zaradenie pohonnej jednotky do výroby ďakujem. Podal posledné pokyny a zahliadnúc známu postavu zamieril prebrať si pochvalu.
„Myslím že vám môžem gratulovať k ďalšiemu skoku v pred, len tak ďalej pán doktor.“
„Ďakujem Vám a som rád, že sa naše záujmy spájajú.“ Odpovedal doktor a poberal sa opäť do svojho laboratória, z ktorej pred
dvadsiatimi minútami odišiel pre testy pohonov. Ihneď, ako sa otvorili dvere vrhla sa naňho asistentka s plnou rukou papierov a idúc popri doktorovi spustila.
„Pane, dnes o deviatej máte brífing ohľadom dokončenia projektu a poobede okolo pol tretej Vás čaká riaditeľ Timoty, máte ísť na kávu a taktiež tu mám zložky zo zbraňovými technológiami a tie energo štíty, čo ste si prial. Bolo mi oznámené, že sú úspešne nainštalované“. Dokončila a stále pokračovala v chôdzi s doktorom. Ten si prevzal z jej rúk zložky s technológiami a pravé v čas odbočil k dverám do svojej kancelárie. Doktor sa usadil do svojho pohodlného koženého kresla a začal sa kutrať v tej hŕbe papierov, ktoré dalo by sa povedať, už netrpezlivo očakával. Doslova hltal každé písmenko,
ktoré obsahovali tieto zložky a jediné čo ho dokázalo odtrhnúť od preňho obzvlášť zaujímavej odbornej literatúry, bol nechutne uši dráždiaci ton telefónu v ktorom sa ozvalo.
„Doktor Sijenski bude pol deviatej, mali by ste sa prichystať na konferenciu.“ Bola to tá asistentka, ktorá mu pred dvoma hodinami priniesla zložky, od ktorých ho teraz surovo odtrhla a na oplátku sa jej dostalo trochu podráždenej odpovede.
„Moment...“
„Idem.“
Hodinky na doktorovej ruke odbíjali deväť, keď sa ruka na ktorej boli dotkla kľučky a dvere do konferenčnej miestnosti sa otvorili. Doktor sa usadil na svoje stále miesto a to bol signál pre Timotyho, aby mohol zahájiť konferenciu.
„Takže bez okolkov prejdem rovno k téme.“
Rázne povedal Tymoty a vzal si do ruky teleskopickú paličku na ukazovanie po projekčnej tabuli a spustil.
Loď je v stave, ktorý sa da nazvať z trištvrte hotová a máme už takmer väčšinu technológie nainštalovanú. Ostatne sú v procese konštrukcie, ako môžete vidieť, konštrukcia je už hotová a pracuje sa na plátovaní ktoré je už v túto chvíľu na prove hotové a korma sa dokončuje, čiže ostáva už len stred. Technológie, v túto chvíľu pripravené, na inštalovanie sú, navigačné jednotky a medzihviezdna pohonná jednotka ktorou uzatvárame konštrukciu pohonných jednotiek, čím sme splnili polročný časový interval. a preto navrhujem zahájiť druhu fázu projektu Vesmír a to výcvik posádky lode.“
Prestal s rozprávaním očakávajúc rozruch a popritom jemne pritlačil ukazovadlo k tabuli.
„A smiem vedieť, načo sa to dozvedáme práve mi ?“ Padla otázka jedného zrejme s technikou vzhľadom od ufúľaného oblečenia na ktorom boli obrovské machule od všelijakých olejov.
Timoty sa pozrel do smeru odkiaľ vyšla táto veta a kladúc veľký dôraz na to, čo povedal.
„Ste to najlepšie čo máme, potrebujem aby ste naučili členov posádky to čo viete, musíte si ich vybrať zo zložiek, ktoré sme Vám prichystali.“
„Ale my máme dosť prace na stavbe a výučba by trvala pri najlepšom pár rokov pán riaditeľ,“ Oponoval ďalší z prítomných. A postupne sa pridali aj ďalší.
„Toto nie je veda, ako každá na zemi jedna chyba a všetko naše úsilie je v čudu.“
Timoty ešte chvíľu počúval a potom sa ujal slova.
„Ja chápem, že už ste beztak vyťazení a preto nebude každý mať svojho nazvime to študenta, budú ho mať len tí, ktorí nebudú na palube lodi keď odletí. A každý jeden potencionálny člen bol vyberaný cez najprísnejšie kritéria v daných odboroch.“ Povedal Timoty a znateľne tým upokojil aspoň časť prísediacich, ktorí sa začali zhovárať medzi sebou.
Timoty ich asi po dvadsiatich minútach prerušil hlasným odkašlaním si, na ktoré už všetci reagovali, ako na riaditeľov pokyn - počúvajte.
„A teraz poprosím každého, aby predniesol svoju predstavu prác na budúci mesiac a neskôr aj v papierovej podobe na polrok. Začala sa postupná predstava stavby lode každého prísediaceho. Trvalo to asi trištvrte hodinu a po dokončení aj posledného sa opäť začali zhovárať medzi sebou o svojich projektoch.
Vzhľadom na ozrutánsku veľkosť projektu mali len málo času sa spolu poradiť a pozhovárať a táto bola jedna z tých málo chvíľ.
Ich zhováranie preťal zvuk klopania na dverách. A po vyzvaní k otvoreniu sa v nich objavila útla postava staršej ženy. Bola to sekretárka riaditeľa, podišla k nemu a jemným hlasom mu pošepkala, „pane volal nadporučík Copernic „
Francúzsko – neznáma oblasť- dva dni po odchode Timotyho
Slnko sa aj dnes, ako už cele dva týždne snažilo svojou teplotou vytiahnuť vlahu zo zemského povrchu, akoby netušilo, že tu už žiadna neostala a pôda čakala len na spásonosný dážď, ktorý by jej pomohol pozviechať sa. Inak to nebolo ani na ulici menšieho mestečka, ktorá bola posiata malými a aj trochu väčšími obchodíkmi, mala napriek vysokej teplote dar veľkého počtu ľudí a to vďaka takzvanej sieste, ktorá bola zavedená práve kvôli týmto teplotám.
Každý jeden občan musel opustiť prácu a venovať sa oddychu, väčšina občanov si vybrala ako obvykle na svoju dvojhodinovú prestávku už zmienenú centrálnu ulicu alebo obchodíky.
Ani náš Copernic nebol výnimkou a nenechal si ujsť moment osvieženia sa čerstvým ovocím, zo svojho dalo by sa povedať, už stereotypného obchodíku.
„Poprosím Ťa ešte dva tucty pomarančov a zaplatím ti to“.
„Tak tu ich máme a bude to...“
V tom sa rozleteli dvere a dnu do menšieho obchodíku pripomínajúceho skôr stánok na časopisy, vtrhol muž v maske a s namierenou puškou na predavača spustil krik.
„Okamžite otvor pokladňu a všetky peniaze znej natlač sem do tejto tašky a žiadne hlúposti!“.
No v tom si všimol, že chvíľa ktorú si vybral na prepad obchodíku bola na jeho smolu aj chvíľou ktorú si na nákup zvolil bývalý príslušník ozbrojených síl Francúzskej cudzineckej légie nadporučík Coperníc. Zlodejova reakcia nasvedčovala amatérovi s ktorými sa svet potyká pravidelne. A tá vyzerala asi tak, že úsťová hlaveň zbrane zmenila potencionálneho adresáta guľky a tým mal byť pravé Coop. Preľaknutý zlodej v okamihu znovu spustil krik.
„Ani sa nepohni! Menší pohyb a je po tebe!“.
No zlodejova neopatrnosť poskytla priestor predavačovi, ktorý musel už neraz čeliť takejto hrozbe čomu nasvedčovala aj jeho pripravenosť. Spod pultu vytiahol teleskopickú palicu a začal ňou mlátiť zlodeja priamo po hlave. Ten neuniesol bolesť narážajúcej ocele na hlavu a v mdlobách sa odporúčal na zem.
„Takých tu mám pravidelne pán nadporučík, nič si z toho nerobte teraz ma ospravedlňte idem zavolať políciu a upratať svinčík, čo mi narobil, keď spadol na regál s mliekom“. Povedal predavač a rukou naznačujúc dvere poprosil Copernica aby opustil obchod. A tak sa aj stalo, Coop si vzal svoj nákup a pobral sa čo najkratšou cestou domov. Cesta to nebola moc dlhá, no aj tak mu to zabralo pár desiatok minút. Cesta z obchodíku k nášmu nadporučíkovi domov, bola dalo by sa povedať, krátka no Coop mal v pláne zdržať sa na čerstvom vzduchu a prebrať všetko, čo sa mu prihodilo za posledné dni.
Vydal sa takmer dvoj kilometrovou, zo vzdušnej čiary číslo deväť, pripomínajúcou, cestou, počas ktorej premýšľal.
Zaspatý do svojich myšlienok, ani nevnímal okolie a sem tam mu z úst vyskočilo zabudnuté slovo alebo slovné spojenie, ktoré Vám vyskočí pri usilovnom premýšľaní.
-Ako je to možné, že človek sa celý život snaží robiť všetko najlepšie, ako len vie a cíti potrebu zmeniť veci k lepšiemu, keď to zlo ktoré sa snaží vypudiť, si tu cestu napäť opäť nájde.-
-Ako sa dajú veci zmeniť keď takmer nik nechce zmenu, všetci o nej hovoríme, no nikdy ju neuskutočníme. Možno je čas, aby som ju uskutočnil možno už na tomto svete nemám osud, možno bude lepšie ak sa odoberiem inam, tam kde ma niečo čaká.-
-No je to priveľké možno.- Takto premýšľajúc sa Coop dopracoval asi po hodine k sebe domov. Pozastaviac sa pred svojim domom vytiahol kľúče z vačku, pozrel na ne a opäť mu prebehla hlavou myšlienka.
-Kde je to miesto ? Miesto, kde sa ľudia nebudú báť pustiť dnu hosťa ktorému z vačku netrčí nôž, nebudú musieť zamykať dom a aj tak sa báť že ho nájdu v zdemolovanom stave.
Podišiel ku dverám a vsunul nachystaný kľuč do dierky, dva krát s ním potočil a so zreteľným zacvaknutím otvoril dvere. Odložil tašku s nákupom a usadil sa na svoje miesto na pohovke a vezmúc do rúk papier, ktorý mu tam nechal Tym a ktorý tu od vtedy nehybne ležal a znovu sa vrhol k jeho čítaniu. Takto to ešte urobil asi dva krát a premýšľajúc nad tým, čo mu povedal Timoty, a čo dnes zažil vzal do ruky pero. Zastavil sa sním tesne nad papierom a sám pre seba si začal povrávať.
„Coop je to vynikajúca príležitosť v armáde si už aj tak skončil a tu ťa už aj tak nič nečaká, podpíš to a opäť si aspoň niekde, kde sa niečo deje.
„Ale čo ak opäť zlyhám, to riskovať nemôžem, no nikto mi nezaručí, že sa to nestane a cely život tu zavretý byť nemôžem a ten dnešok ma usvedčil v tom, že tento svet je na konci s dychom, už mu nepomôže nič. Nadýchol sa a začal jemne naťahovať oblúčik na písmeno C no po tomto pomalom chirurgicky presnom zákroku sa jeho cit v ruke zmenil na pravý opak, a pravé preto zvislé písmená priezviska vyčnievali a spôsobovali hrôzu v ľudských očiach pri pohľade na to nádherne C.
Pokladajúc pero na stôl si jemne povzdychol s viditeľným úsmevom na perách a povedal skôr len tak do vetra a len veľmi skúsené ucho by to bolo počulo.
„Tak a je to“.
Postavil sa a kráčajúc k dverám vzal telefón, ktorý dostal taktiež od Tymotiho a kľúče od svojho auta. Zabuchol za sebou dvere a pobral sa na miesto kde chodieval najradšej premýšľať. Jeho cesta trvala zhruba štyridsaťpäť minút, no po vystúpení z auta sa uberal ešte ladným krokom zhruba pätnásť minút, pokým nedorazil na menšiu čistinku. Držiac v ruke telefón sa posadil do trávy, premýšľajúc azda ešte hlbšie, ako doma . Miestami mu pohlaď spadol na telefón, ktorý sa rozhodol uviesť do chodu a to tým, že ho odblokoval jemným potiahnutím pravého ukazováku po dotykovom displayi a opätovným no tentoraz iba ťuknutím zapol kontakty, v ktorých bol iba jeden a to s názvom pandúrom. Pozrel sa pred seba a zahľadel sa na ten nádherný výhľad, čo sa naskytol jeho očiam. Bol v alpách, síce nie moc vysoko, no aj tak sa nevedel vynadívať a dostatočne pokochať výhľadom pomyslel si, že ak sa vydá po stopách svojho otca, už ho nemusí uvidieť a či je vôbec pravda to, čo mu Timoty povedal. Nie je to len nejaký žartík? Zvierali mu hlavu milióny myšlienok.
No on sa rozhodol Timotymu veriť, znovu pozrel na telefón a tentoraz vytočil číslo a priložil si telefón k uchu.
Kapitola 2: Posledný člen
Sahara neznáma oblasť
Timoty kývol hlavou čim poďakoval asistentke a zároveň nemo povedal že môže odísť, čo asistentka pochopila a behom pár sekúnd už boli dvere zatvorene z vonku.
Hneď na to sa aj on postavil a povedal.
„Páni musím sa venovať jednej neodkladnej záležitosti moja sekretárka naplánuje termín ďalšej porady ďakujem za váš čas a dovidenia.“
Keď Tim opúšťal konferenčnú miestnosť pozastavil sa a počkal na Dr. Sijenského, keď sa ich oči stretli všetky štyri si naraz povedali poďme a takmer rovnakou chôdzou sa vídali smerom do kancelárie Timotyho. Kým ta dorazili zavolali aj ostatných Zakladateľov a zároveň hlavnú posádku lode, čítajúcu už okrem týchto dvoch ešte lodného navigátora, kormidelníka a zbraňového technika.
„Takže opäť sa stretávame no dnes už v konečnej fáze priberania hlavných členov, tým chcem povedať že už sme našli aj posledného člena našej posádky, týmto členom je Nadporučík Hovard Copernic, iste sa pamätáte že som vám ho spomínal no jeho účasť bola neistá.“
„Ale ako sa zdá pozvanie prijal a prišiel k nám a práve v túto chvíľu ho moja asistentka odprevádza sem k nám, som presvedčení že moje rozhodnutie prijať ho bola správna voľba.“ Len čo to dopovedal ozval sa jeho telefón a z neho zvuk asistentky.
„Pane už je tu a čaká na prijatie.“
Dobre Leli, prehovoril Tým k svojej asistentke očakávame ho, nech vojde.“
A ako povedal tak sa aj stalo, otvorili sa dvere a dnu do kancelárie vstúpil Coop.
Chvíľu si ho všetci prezerali a aj on si prezeral všetkých prítomných.
Ako jediného poznal Tyma ktorý stál napravo od nadporučíka a tak sa pohľad nášho nováčika uberal smerov viac do ľavá kde stála žena, hlavný kormidelník Nataša Soborovová, podlá Coopovho odhadu asi dvadsať osemročná, plavovláska ideálnej ženskej postaví, no kombinéza a postoj prezrádzali už dlhý kontakt s mužským pracovným kolektívom. Hovard sa pokúsil ešte lepšie zadívať na tuto osobu a v očiach jej okrem peknej hnedej rohovky zbadal aj akýsi blesk či skôr plameň horlivosti a zapálenia k práci, taktiež mu to prezrádzala aj netrpezlivá triaška nervozity prejavujúca sa na jej kolene. Keď sa pohol pohľadom na ďalšieho člena, bol ním už zmienený doktor Sijenský ktorí k nášmu Coopovi pristúpil podal mu ruku a povedal.
„V mene všetkých vás tu vítam volám sa Doktor Robert Sijenský a som hlavný inžinier projektu pandúrom.“
„Je to taká naša najväčšia hlavička prerušil ho riaditeľ a tiež podal Coopovi ruku.“
Coop ju opäť prijal ako pri doktorovi.
„Tak pán nadporučík predstavujem vám hlavnú posádku lode.“ Povedal Tím ukazujúc na prvého člena.
„Toto je kapitán Nataša Soborovová je to náš kormidelník a zároveň odborník na pohonné jednotky, ďalej Doktor Sebastián Schultz a je to náš navigátor, odborník na navigačné technológie a technológie spojené s navigovaním, a ako posledný hlavný člen tu je obsluha zbraní Hector Robles Fernandéz a taktiež je odborník vo svojom obore a to zbraňovom ich vedúci vám už predstavený doktor Sijenský.“
„Tak priatelia posaďme sa máme si toho veľa čo povedať.“
Povedal Timoty sadajúc si na svoje miesto.
„Predovšetkým musíme oboznámiť nadporučíka s projektom vesmír, ako ste sa určite dočítal v obálke ktorú ste dostal pán Copernic, našim cieľom je vypraviť sa z našej domovskej planéty do vesmíru za účelom skúmať a spoznávať vesmír.“ „A akú úlohu v tom mám zohrávať ja.“
Prerušil Coop riaditeľa, na čo sa mu dostalo odpovede ktorú vôbec nečakal.
„Vy pán nadporučík mate byť veliteľom ozbrojenej posádky lode, ale všetko sa včas dozviete.“
Táto odpoveď Coopovi úplne stačila a tak nehal Tyma pokračovať.
„Takže kde som to skončil?“ Spytoval sa Riaditeľ skôr sám seba ako ostatných, a koniec koncov ani nestihol nik zareagovať na túto otázku, pretože si odpovedal úplne sám.
„A už to mám takže našim cieľom je vypraviť sa z našej domovskej planéty do vesmíru za účelom skúmať a spoznávať vesmír, ak sa pýtate či je to možne musím vám odpovedať áno je a dokonca už niekoľko rokov sú určité štáty zeme v programe VPSŠ vesmírny program spojených štátov, nenechajte sa oklamať nie je to Amerika síce v programe taktiež figuruje názov tohto štátu pod slovným spojením spojené štáty je však myslene spojenie všetkých štátov v tomto programe.“
„A mi sme za aký štát.“ opäť prekonala Coopa zvedavosť.
Ten sa len pousmial a povedal.
„Za žiaden, z dôsledku toho že my máme plány iba prieskumníkov a nie militaristov, áno priznám máme zbrane ale len na obranu.“
„A práve v tom sa líšime od VPSŠ, i keď nie vlastnou vinou ale musia zbrojiť proti nebezpečenstvám číhajúcim hlboko vo vesmíre.
„Ale v tom prípade nemáte povolenie na to aby sa niečo podobné dialo.“ Pokračoval Coop.
„Nie nemáme ale náš dobrý priateľ, kolega a pre vás váš otec nám poskytol všetky informácie o projektoch VPSŠ a tak sa niečo podobné môže diať.“
„Ale ak dovolíte a bez prerušovania vám poviem všetko od začiatku.“ Povedal Timoty nachádzajúc si lepšiu pozíciu na stoličke pre pohodlie pri rozprávaní.
Coop len zdvihol ruku ukazujúc na Tima čím mu dal znamenie že môže začať.
„Takže všetko sa začalo pred tromi rokmi keď som sa s vašim otcom po dlhom čase stretol na vedeckom dobročinnom večierku kde ho premohlo svedomie a zdôveril sa mi zo všetkým čo robí pre vládu a nie je s tým spokojný, vraj chcel mierumilovne bádanie a namiesto toho militarizuje a vyvíja zbrane, sprvu na obranu planéty no časom sa aj zem odhodlala na útoky síce aby porazila nepriateľa ktorý chcel tejto planéte a jej obyvateľom iba ublížiť, a keď som mu dal ja ponuku na splnenie jeho sna tak neváhal a poskytol nám všetky informácie čítajúc od lodnej technológie až po zoznam všetkých planét preskúmaných VPSŠ. A tak sa začal projekt Vesmír , spolu s vašim otcom sa nám podarilo dostať na našu stranu aj pár vedcov a technikov z VPSŠ dokonca aj pár vojakov ktorý maju skúsenosti z cestovania do vesmíru no odmietli sa pridať k posádke na lodi a tak sú tu len na výučbu našej malej jednotky. Náš program sa začal na plno, prípravy a plány boli hneď hotové no potom vášmu otcovi diagnostikovali rakovinu a on...“
Timoty sa na chvíľu odmlčal a dodal.
„No myslím že v tejto téme nemusíme pokračovať budem rozprávať o pokračovaní našej vízie, takže tesne pred tým ma poprosil o dve veci a to boli aby ste sa vy k nám pridal a tá druha aby sme boli bádatelia a nie militaristi, a tak vy ste tu a mi sa o pol roka chystáme na výpravu nášho života už máme takmer všetko hotové posledné úpravy a je to, to je asi všetko čo vám poviem myslím že bude lepšie ak sa vám ostatné veci povedia popri tom ako si to všetko prezriete.“
Dokončil riaditeľ rozprávanie, vstal a s rukou namierenou na dvere povedal.
„Nech sa páči pán nadporučík myslím že podpis na papieri ktorý som videl je vaša vstupenka na prezentáciu projektu.“
Dokončil Tim a zadíval sa na Coopa ktorý sa odhodlal na otázku „Takže projekt pandorum je z časti aj hmotný? pravda?“
„Áno a s veľkou radosťou vám ukážem jeho hmotnú časť.“ Odpovedal mu Tim.
Na to sa postavil aj Coop a za ním hneď aj ostatný členovia a nasledujúc Tima sa vydali na prezentáciu ktorou si prešli aj oni. Ako prvú vec mal v pláne predviesť Hovardovi Loď a tak ho zaviedol do hangáru nablýskanej takmer dokončenej krásky
s názvom Pandora.
„Tak pán Hovard vitajte v našom hangári predstavujem vám našu vesmírnu loď, viac o tejto kráske vám povie Dr. Sijenský.“
„Takže predstavujem vám prvú loď svojho druhu je to loď triedy commitment a ako ste už počuli jej meno je Pandora, Len z veľmi okrajového hľadiska sa vám pokúsim opísať čím všetkým disponuje, takže základom sú pohonné jednotky ako prvým disponuje raketovým pohonom, myslím že tento pohon poznáme všetci, akcia reakcia, pracuje na báze spaľovania tekutého vodíku s kyslíkom, ďalej tu je plazmový pohon inak aj pod svetelný pohon funguje na báze horenia vysoko ionizovaných plynov tvorených predovšetkým z iónov elektrónov a po prípade neutrálnych atómov a ich molekúl. ktoré musia byť pri prúdení von z trysky oddelené od akého kôl vek materiálu, magnetickým polom, je to predovšetkým kvôli teplote ktorú plazma dosahuje. Táto teplota sa pohybuje v okruhu jedenásť miliónov stupňov Celzia čo je teplota ktorej nedokáže vzdorovať žiaden nám známy materiál. Za ním nasleduje medzihviezdny pohon takzvaný aj nad svetelný je založený na báze štiepenia špeciálneho prvku zvaného notrom tento prvok je novým prírastkom v našej periodickej tabuľke, jeho jedinou nevýhodou je že sa na zemi nevyskytuje, a taktiež jeho neuveriteľná nestabilita ktorú sa nám podarilo len čiastočne neutralizovať. ako posledný pohon je tu hyperpriestorový pohon funguje na báze drtenia vesmírneho priestoru pred sebou spôsobom veľkého kolapsu a za loďou priestor opäť vzniká, čo dovoľuje vzniku časopriestorovej bubline ktorá nieje obmedzená zákonmi vesmíru a pomocou toho sa tento pohon radí k najrýchlejším jediné obmedzenie je sila a výdrž hypermotorov. To je asi všetko ku pohonom ďalej loď disponuje silovým polom inak nazývaním aj energo štít ktorý chráni loď pred či už silami vesmíru alebo pred silami nepriateľských zbraní. Energetický štít je tvorený polom nabitých častíc tvorených generátorom štítu. Podlá hustoty sa zvyšuje alebo znižuje nielen sila, absorpcia, ale aj priepustnosť štítu jednotlivým látkam. Tieto častice kmitajú na určitej frekvencii, ktorých sú miliardy a tak je takmer nemožné odhaliť tu správnu, pre to je zatiaľ každý štít s ktorým sme sa stretli, jedinečný. Po zásahu koncentrovaného prúdu energie sa častice, ktoré tvoria štít čiastočne preťažia pri čom dôjde ako ku zníženiu sily štítu, tak ku zníženiu absorpcie štítu, rovnako ako pri dopade telesa na štít. K opätovnému nabitiu častíc dôjde až keď generátor vytvorí dostatok energie k nabitiu týchto častíc. ďalej tu sú zbraňové jednotky, na lodi sú umiestnene raketové komory ktoré sú miestami uskladnenia rakiet o sile dvoch nukleárnych hlavíc, sú tiež vybavené odpaľovacím zariadením a výkonným navádzacím systémom, každá komora disponuje priestorom pre dve rakety týchto síl je na lodi umiestnených sedem, loď disponuje aj laserovými delami sú to doposiaľ pozemskými vedcami vyvinuté, najúčinnejšie zbraňové jednotky, jedná sa o kvantový zosilňovač svetla, zosilňuje počet svetelných kvánt a celkovú energiu. Svetlo dopadajúce pod rôznymi uhlami na optický hranol je usmerňovane na jeden bod. Po dosiahnutí maximálnej možnej koncentrácie lasera je lúč vystrelený z dela. Jeho nevýhodou je však potreba slnečného žiarenia respektíve svetelného a doba potrebná pre nabitie dela. a samozrejme tu je aj bodová obrana pred znepriatelenými jednotkami ako sú stíhacie lietadla či náhodný stret s meteormi alebo inými vesmírnymi telesami. Bodová obrana vystreľuje dávky projektilov, bodové delá sú umiestnené tak aby sa na lodi nenachádzal žiaden mŕtvy bod. Samozrejme nemôžem zabudnúť zmieniť o pokročilej navigačnej technológii či inercialných tlmičoch tlmiacich takmer každý naraz.
-A čo energia, niečo takýchto rozmerov musí mať potrebu obrovského množstva energie- spytoval sa Coop
Áno máte pravdu, energiu čerpáme z takzvaných energo článkov, no viac vám k ním asi nepoviem preto že sme doteraz nepochopili ich celkovú funkciu. Vieme len toľko že fungujú podobne medzihviezdny pohon a to na princípe, štiepenia prvku notron prvku notron. Ak by samozrejme prvok chýbal alebo by došlo k poškodeniu, sme vybavený záložnými generátormi energie.
Toto vysvetľovanie a prehliadka trvala ešte asi pol hodinu kým sa dostali preč z hangáru k technológiám pre všetky profesie pôsobiace na lodi, a aj tu doktor povedal pár slov o týchto technológiách veľmi širokého zamerania ako napríklad detektor známok života či inteligentnú uniformu chrániacu nositeľa pred nástrahami vonkajšieho činiteľa. Asi po troch hodinách sa dostali na koniec prezentácie kde sa slova opäť ujal Tim.
„Takže to by bol základ toho čím všetkým v tejto dobe už disponujeme, dozviete sa toho samozrejme ešte omnoho viac ale všetko potrebuje samozrejmé čas a ten čas vám bude doprianý počas výučby ktorá je neoddeliteľnou súčasťou potrebnou k tomu aby ste sa k nám mohol oficiálne pridať.“
Dokončil Tim obzerajúc sa vôkol seba akoby niekoho hľadal
a zrejme aj našiel lebo po miernom zdvihnutí líc čo by sa dalo vysvetliť ako veľmi nejasný úsmev k nemu pristúpil akýsi muž držiac v ruke červenú zložku s nadpisom výcvik. Odkašlal si a prehovoril.
„Som podplukovník Moganý a budem váš inštruktor počas výcviku.“
Coop si sním podal ruku a odpovedal.
„Nadporučík Copernic, bude mi cťou pane.“
Ano bych se nedovolil, po tak zajímavém prologu... Sice jsi pojal trochu jinak než jsem měl na mysli, ale je suprový
