Poviedky od "Samo1995" som späť :D :D

Tak, rozhodol som sa napísať niečo no-stargate. Prosím, napíšte nejakú kritiku, aby som vedel, čo mám opraviť.

1: Avidemux viewtopic.php?p=326820#p326820
2: Útek viewtopic.php?p=326821#p326821
3: Kov viewtopic.php?p=326822#p326822
4: Hainrichov strach viewtopic.php?p=326824#p326824
5: Nesplnená misia viewtopic.php?p=327067#p327067
6: viewtopic.php?p=327547#p327547

Pěkné. Zajímavé. Přišlo mi to jako poučka. Budeš psát i dále v takovém stylu? Nic ve zlém, ale po tomhle, zase nic ve zlém dílku se mi to tovje psaní zdá lepší. Byl bych rád, kdybych si ještě něco podobného mohl přečíst.

Ale mně to nepřipadalo jako díl, mně to připadalo jako kratičká povídka. A skvělá! Rozhodně pokračuj, jsem zvědavá, co dalšího napíšeš.

Ďakujem. Už len čakám na Rayov zdrcujúco dlhý komentár. Každopádne budem pokračovať.

1 Avidemux

Už veľa krát som stál na prahu dverí pevne rozhodnutý odísť a veľa krát som sa vrátil späť. Veľa krát som už už platil za letenku na Zem. Veľa krát. No nikdy som to neurobil. Lebo ak by som to urobil, nebol by som tu a ak by som nebol tu, nestalo by sa to, čo sa stalo. Viem len jedno.

Bol som vtedy na Mesiaci a robil som rutinnú prácu vykladača nákladu zo Zeme. Všetko čo som mal bol malý bytík s miniatúrnym televízorom a nepohodlnou tvrdou posteľou. Toaletu a umývadlo, tak ako aj sprchu sme mali všetci spoločnú. Bolo nás dvanásť. Tucet chlapov ktorí boli ochotní pracovať veľa, za málo. Nemali sme nič. Len záruku, že po desiatich rokoch tejto mizernej práce dostaneme rovnako mizernú, ak nie ešte mizernejšiu prácu na nejakej bohom zabudnutej stanici kdesi na okraji slnečnej sústavy. Odborne sa tomu hovorí povýšenie, no podľa mňa je to skôr trest. Nemám nikoho a nič. Ledva som si nasporil na cestu na Zem, ale čo tam? Pre boha. Veď som Slovák. Slovák bez vzdelania, nejakého zvláštneho nadania alebo aspoň chuti do života. Toto som si povedal vždy, keď som už bol pri dverách pevne rozhodnutý nechať túto prácu tak a ísť hľadať šťastie inde. A tak som tu. Už sedem rokov. S nenávisťou sa pozerám na papalášov a kdejakých zbohatlíkov vystupujúcich z vesmírnej lode Stellaris 1. Pravidelný prílet o sedemnásť nula nula.
„Pohni kostrou chlape! Stellaris odletí o pätnásť minút. Nemyslím si že by niekto z nich bol rád, ak by si mu jeho ctenú batožinu nechal vypariť pri štartovaní lode.“ zvrieskol na mňa John. Tridsaťpäťročný chlapík, tiež Slovák, môj najlepší kamarát.
„No jasné, veď už makám. Nemusíš sa zbytočne znervózňovať.“
„Tak fajn. Dnes večer je výplata. Príď ku mne. Trochu sa napijeme.“
„Už sa na to teším. Tak zatiaľ.“
„Tak tak.“
Vykladanie lodí. Nedá sa povedať, že by to bola tá najhoršia práca na svete. Iste že sú aj horšie. Ale aj tak. Keď sa tak pozerám na tých nafúkaných blbcov ako si pyšne vykračujú, je mi zle. Och, ako rád by som tam vtrhol a všetkých ich tak pobil. Ale dnes sa mi zazdalo, že jedného z nich odniekiaľ poznám. Vysoký chlap, trochu tučný, s čiernym koženým kufríkom v pravej a čiernym dáždnikom v ľavej ruke.
„Peter! Si to ty?“ Vykríkol som a hnal som sa k nemu.
„Ehm. My sa odniekiaľ poznáme?“ začudovane sa spýtal.
„ No iste že áno. Nepamätáš sa?“
„ Oh áno. Si to naozaj ty? Čo robíš v tejto diere?“
„No, to vieš. Nie každý má šťastie.“
„To áno. A nie každý sa dobre učí. Však?“
„No to teda. Večný bifľoš Peter Kozel. Vždy ti išlo o prospech.“
„A pozri sa, kde som skončil.“
„Ja ani neviem. Čím sa živíš?“
„Mám firmu, ktorá vyrába čipy, ktoré potom riadia vesmírne lode ako je táto.“ A pritom ukázal na Stellaris.
„Aha, to tak to som rád. Počuj, rád by som pokecal, ale mám nejakú prácu. Mohli by sme sa pozhovárať večer?“
„No iste. Rád si vypočujem čo si robil po tom, č si dokončil školu.“
„Tak super. Ja si ťa už nájdem. Čau.“
„Dovidenia. Takže večer.“
Neviete si predstaviť, aký som bol vzrušený keď som večer vchádzal do hotelu Poirot, kde bol Peter ubytovaný. Vedel som, že on je moja vstupenka do nového života. On by mi mohol pomôcť. Nájsť mi novú prácu. Nejaké teplé miestečko kde by mi bolo príjemne a teplučko a kde by som bol spokojný. S vedomím že toto možno sú moje posledné dni na tejto prekliatej základni som vošiel do výťahu, ktorý ma odviezol ku izbe tristotridsaťštyri. Zaklopal som.
„Kto je tam?“ ozvalo sa z vnútra.
„ To som ja, Peter.“
„Aha, no, iste. Poď ďalej.“
„Tak, povedz. Čo ťa sem privádza?“
„Som na služobnej ceste. Mám sa tu stretnúť s šéfom ťažby. Veď vieš, obchodné záležitosti. Ale ty hovor ako si sa tu dostal.“
„No, to vieš. Spravil som si základku a ďalej sa mi učiť nechcelo. Najprv som začal pracovať na Zemi ako vykladač odpadu a potom ma poslali sem.“
„A prečo?“
„No, vo firme pre ktorú pracujem platí jedno pravidlo. Vždy po desiatich rokoch ťa pošlú niekam inam. Najprv som bol na Zemi. Kamarát, tam boli strašné podmienky. A potom ma poslali tu.“
„A je to tu lepšie?“
„ Aj hej. Ale tiež to nie je žiadna sláva. Osemhodinová pracovná doba, obedy a večere, malý plat.“
„Tak aspoň niečo že?“
„No áno. Ale ak by si vedel o niečom lepšom, rozhodne by som to neodmietol.“ konečne som naznačil, pre čo tu vlastne som.
„Bohužiaľ. V tomto smere nie som moc informovaný.“
„A nejaké miesto v tvojej firme by sa nenašlo.“
„Aha, tak o to ti ide.“
„Neviem, o čom...“ Zarazil som sa. Uvedomil som si že bude lepšie ísť s pravdou von. „Vlastne áno, pre to tu som.“
„No tak fajn, a máš nejakú kvalifikáciu?“
„Neviem. Čo presne máš na mysli?“
„No veď vieš, rád by som ťa zamestnal, ale neviem, kde ťa mám dať.“
„Kľudne môžem byť nočný strážnik. Alebo môžem robiť za pásom.“
„Jedno miesto by sa pre teba našlo.“
„Vážne?“
„Áno. Nakladal by si kontajnery na lode. Prakticky to, čo robíš aj tu. Môžem ti ponúknuť plat pätnásťtisíc kreditov a ubytovanie blízko pri továrni. Tak čo, berieš?“
„No jasné. To by bolo super.“
„To som rád. Kúpim ti letenku na Zem. Pristaneš v továrni. Hlás sa u šéfa výroby.“
„Veľmi ti ďakujem. Konečne vypadnem z tejto smradľavej diery. Tak čau.“
„Rád som sa s tebou porozprával.“
O pár hodín na to som už sedel v starej lodi. V ruke som pevne držal cestovný lístok. Bol som nesmierne šťastný. Idem preč! Konečne! Po sedemnástich rokoch ťažkej driny opúšťam rady a odchádzam kdesi na zem robiť do firmy svojho bývalého spolužiaka. Od šťastia som sa nezmohol na slovo keď ma revízor vyzýval, aby som mu ukázal cestovný lístok. Uniformovaný blbeček. Pomyslel som si podávajúc moju vstupenku do nového a lepšieho života. O chvíľu už bol preč a ja som sa ešte pozrel von z okna. Uvidel som tam Johna, ako maká. Dvíha obrovský kufor a leje sa z neho pot. A vtedy som si spomenul. Predsa ma včera pozval a ja som neprišiel. Prišlo mi ho ľúto. Chvíľu som rozmýšľal, potom som vstal a vyšiel som vonku z lode. Vyzdvihol som si kufor a išiel som domov. Predsa neopustím najlepšieho priateľa. Nech čert berie celú Zem. Priatelia sa neopúšťajú. Radšej budem pracovať tu, a o tri roky pôjdem spolu s Johnom niekde na okraj slnečnej sústavy na stanicu.

2 Útek

Pred pár rokmi sme mali za úlohu previezť zo stanice pri Plute na Zem nebezpečného väzňa. Nebol to však obyčajný darebák, ale známy terorista, vydierač a zlodej lodí Michael Basman. A ešte jednou vecou bol známy. Veľa krát ho už chytili, no vždy sa z toho nejako dostal. Buď utiekol z vezenia, alebo pobil strážcov a zdrhol na stíhačke. Preto vtedy poslali nás.
Keď sme ho preberali, bol som pri tom. Sedel v uzamknutej kajute a hral sa s kúskom dreva. Zobrali sme ho na našu loď a nariadili sme výnimočný stav. Bol zavedený do špičkového lodného vezenia obohnaného silovým poľom. Miestnosť bola následne zapečatená a odomknúť ju mohli iba traja najvyšší dôstojníci so svojimi osobnými kódmi. Ak by sa ju pokúsil otvoriť niekto iný, okamžite by vyletela do vzduchu. Počas cesty nebolo dovolené sa s väzňom zhovárať a dokonca sa ani priblížiť ku miestnosti, v ktorej bol uväznený. Pamätám sa, čo mi povedal pred tým, než som ho zamkol.
„Veď ja sa odtiaľto dostanem.“
Samozrejme som mu neveril, ale stále som si to pripomínal a sledoval som ho cez kameru. Celú cestu som visel očami na obrazovke. Nakoniec, keď sme boli už len niekoľko miliónov kilometrov od Zeme som zaujal miesto druhého pilota a spolu s kolegom sme začali brzdný manéver. Zrazu sa ozvala siréna. Väzeň utiekol! Nerozumel som, ako je to možné. Rýchlo so bežal ku vezeniu, ale už bolo neskoro. Bol niekde na lodi. A tak som uvažoval. Kde mohol ísť? Jediné miesto ktoré ma napadlo, bol hangár. Utekal som, čo mi sily stačili. Ešte som ho zbadal ako nastupuje do stíhačky a štartuje motory. Rýchlo som sadol do druhej a prenasledoval som ho. Vyleteli sme von a vzápätí celá loď s tristo mužmi na palube vybuchla. Prežil som len ja.
Doteraz neviem, ako to urobil. Veď celú posádku som veľmi dobre poznal a nikto by sa nenechal podplatiť. A navyše, jeden z tých troch dôstojníkov, ktorý mohli otvoriť vezenie som bol ja. Jediné čo viem je, že ten muž je majster útekov.

3 Kov

Počas cesty na iné planéty samozrejme používame kriogenické komory, ale niekto musí byť rozmrazený, aby dával pozor na systémy. Preto sa striedame. Každý mesiac slúži niekto iný. Teraz som na rade ja. Mám pred sebou mesiac samoty na malej výskumnej lodi. Letíme do systému troch hviezd na okraji Galaxie, kde je planéta na ktorej naši vedci predpokladajú život. Každý výskumník sa za roky tejto práce naučil nenávidieť steny svojej lode, neskôr ten kov z ktorého je vyrobená a nakoniec dokonca aj všetky kovové veci. Preto, keď idete na návštevu ku starému výskumníkovi, tak v jeho byte nenájdete nič vyrobené z tohto materiálu.
Veď si to predstavte. Celý mesiac sedíte, ležíte alebo chodíte, prípadne varíte v kove. Všade kam sa pozriete samý kov. Kov je na stenách, na strope, na podlahe, sú z neho vyrobené dokonca aj vaše papuče. Tak, čo máte robiť? Proste ho začnete nenávidieť.

4 Hainrichov strach

Tento príbeh mi rozprával môj kamarát ktorému ho rozprával jeho kamarát, ktorému ho rozprával zať a tak ďalej. Takže nie všetko v ňom je pravda, ale čosi určite.
Raz letel jeden chlapík na Saturnov mesiac Titan a v noci sa zobudil na to, že počul divný šramot pod posteľou. Vstal, zodvihol ju, no nič tam nebolo. Poobzeral sa ešte pod stôl, do nádoby na špinavé veci, slovom všade, ale nič nenašiel. Tak si ľahol a zaspal. Celý deň potom prešiel bez nejakých zvláštnych úkazov, ale v noci zasa začul ten tajomný zvuk. No tentoraz omnoho zreteľnejšie. Ale našťastie, len čo vstal všetko stíchlo a bol pokoj. Tato sa to opakovalo niekoľko nocí, až raz, tesne po polnoci sa chlapík strhol z postele na to, že ho niečo slizké chytilo za nohu. Po rozsvietení svetla však nič nebolo vidieť. Chlapík už bol poriadne vystrašený a celú noc nezaspal. Neskôr, keď jeho loď doletela na Titan a zakotvila v prístave ho mŕtveho našli vykladači nákladu.
Ten chlapík sa volal Hainrich a z tohto príbehu potom vzniklo slovné spojenie Hainrichov strach, čiže strach z niečoho, čo neexistuje. Tento strach zažívajú zväčša labilnejší ľudia ktorí sú dlho sami, či už na vesmírnej lodi, alebo doma.

Musím uznat, že tohle je velmi povedené. Nevadí, že to není SG, vůbec tu nevadí délka, i když je to krátké, je to poutavé, velmi pěkně napsané a i když ich-formu nijak nevyhledávám a nepovažuji za lehkou, tak musím uznat, že je to skvěle zpracované.
Celé tvé vyprávění mě vtáhlo do děje a to jsme k povídce přistupovala velmi kriticky, vzhledem k tomu, co už jsem dnes četla (no spíše už včera) .
Strašně se mi líbí první odstavec prvního dílu parádně napsaný .
Děkuji za zpříjemnění dne

Řeknu to stručně - jednička je malá bomba (tedy ne, že by tikala, dokonce jsem při čtení ani neodpočítával řádky, které ještě zbývají, prostě jen hloupě přirovnání ) Je to působivě napsáno, není to zbytečně natahované ale není to ani příliš stručné, prostě naprosto ideální.
Dvojka je o něco horší než jednička, ale přesto velmi, velmi zajímavá a poutavá.
Co se týče trojky a čtyřky, ty - oproti jedničce a dvojce, jsou slabší, ale přesto to není ani v nejmenším nic, co bych zařadil do skupiny "hrůza","příšernost".

Určitě se budu těšit a budu doufat, že něco dalšího napíšeš

Souhlasím, ty díly jsou krátké, ale poutavé a nikdy nudné.

´Dakujem veľmi Tak som rád že sa to páči Tá jednotka, no, poviem to taak, že som dal neopravenú verziu takže ešte to trochu prepíšem a pokúsim sa konečno niečo zmotať Jako v deň keď som napísal Avidemux som bol úplne vprdely z toho že neviem najsť jednu knihu a tak som sa rozhodol že si niečo podobné napíšem Tiež to boli také poviedky.

K ďalším poviedkam len toľko že práve pozerám Babylon 5 a nejak sa mi nedarí nič napísať. Je to super sci-fi ale nedá sa to pozerať a aj písať tkže tak Ale po týchto reakciách som dostal chuť zase niečo napísať takže idem na to

Tak Babylon 5 ti schvaluju S ohledem na to si klidně dej na čas

No jo najlepšie sci-fi. Lde sa hrabe SG

btw- už mám niečo rozpísané

Toto ma dostalo http://img215.imageshack.us/img215/5025 ... 904912.jpg

Tak já k SG mám osobitý vztah, protože mě ke sci-fi jako žánru přitáhla, ale nejlepší určitě není ...na to je moc velká konkurence, B5, Firefly, Farscape, BSG,....ale to bychom se mohli dohadovat dlouho a spamovat tohle vlákno, což by asi nebylo účelem....a hlavně Dragon by nám nabacal

No tak som to konečne dopísal... kks tri krát som to dával do iného času Snáď sa to bude páčiť ešte viac ako Avidemux.

5 nesplnená misia
Vždy som sa chcel dostať do vesmíru. Ale nie do toho okolo Zeme. Tam bol už snáď každý. Chcel som cestovať ku iným planétam. Niekam ku hviezdam. Aj som sa tam dostal. Ale teraz už piaty rok sedím vo vezení.

Každý kozmonaut pred tým než sa vôbec stane kozmonautom, musí zložiť prísahu. Niečo také, ako hypokratova prísaha. Volá sa Gagarinova prísaha, na počesť prvého kozmonauta, a hovorí o tom, že kozmonaut musí splniť každú misiu.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som sa dostal do Ruského kozmického programu. Bol som mladý a neskúsený a moja prvá misia bola veľmi jednoduchá. Doviezť náklad z orbity Zeme na orbitu Mesiaca. Absolútne jednoduché. Stroje za mňa robili všetko. Potom ale nasledovali ťažšie a dôležitejšie úkony. Let na Mars, na Ganymédes a tak ďalej. Postupne ma povyšovali, až som sa nakoniec stal veliteľom výprav ku vonkajším planétam slnečnej sústavy ktoré sú vzdialené priemerne päť miliárd kilometrov. Mojou úlohou bolo zmapovať vzdialenú časť slnečnej sústavy. Našli sme tisíce planétok a všetky sme poctivo zakreslili do mapy. Po siedmich rokoch sme sa triumfálne vrátili a ja som sa stal hrdinom. Bol som povýšený na hlavného kozmonauta a stal som sa veliteľom prvej pozemskej lode schopnej cestovať rýchlejšie, ako svetlo.
Bola to pre mňa veľká česť. Bez rozmýšľania som to vzal. Mali sme ísť do slnečného systému Bety Pictoris vzdialeného osemnásť svetelných rokov, kde sa nachádza najbližšia obývaná planéta. Cesta tam a späť mala trvať osem rokov. Na lodi sme dvaja, ale len ja zostúpim na planétu a vyberiem reprezentatívne vzorky miestnej fauny a flóry, aby si naši vedci mohli spraviť predstavu o budúcej kolónii Zeme.
Avšak keď mi ukázali loď v ktorej strávim nasledujúcich osem rokov, bol som sklamaný. Dve malé izbičky, riadiace centrum a jedna veľká miestnosť. Počas letu sme mali robiť merania a vyhodnocovať výsledky. Meranie radiácie, odporu a tak ďalej. Nič pre mňa. Sklamaný som potom celý mesiac čakal na štart. Za ten čas som bol snáď vo všetkých televíziách. Celé ľudstvo mi závidelo. Ako prvý som totiž dostal možnosť navštíviť cudziu planétu vzdialenú svetelné roky. Niečo také v dejinách nemalo obdoby. Po štarte som si spravil celkom príjemný denný cyklus. Doprial som si veľa spánku a celkovo som poriadne zlenivel.
Cesta tam bola v pohode. Boli sme napätí. Môj spoločník Igor mi závideli. Aj on by rád išiel na cudziu planétu. Ale vybrali mňa. Keď sme prišli do slnečnej sústavy Bety Pictoris a naviedli sme loď na obežnú dráhu, naskytol sa nám nádherný pohľad. Videli sme oceány vody, zelené kontinenty, mraky, dažde, hurikány. Keby som si nepamätal na posledné štyri roky môjho života, bol by som si myslel, že sme na orbite Zeme.
„Veľa šťastia Samuel.“ Povedali mi, keď som vchádzal do modulu.
„Ďakujem. Budem ho potrebovať.“
„A pamätaj, máš palivo len na jeden let. Musíš zobrať čo najviac vzorkov.“
„No jasné. Ja viem.“ Povedal som podráždene. „Už tri dni ma poučuješ. Lezie mi to na nervy.“
„Prepáč kamarát. Ja len, No nič.“
„Tak fajn, stretneme sa o niekoľko hodín.“ Povedal som a zakrútil som uzáver. Bol som sám v module. „Štart.“ Povedal som si vlastne len pre seba, lebo ma nikto nemohol počul. Kotevné svorky sa uvoľnili. Cítil som menší otras a už som bol odpútaný od lode. Vtedy som po dlhom čase konečne uvidel Fénixa. Loď, ktorá nás tu dopravila a štyri roky nám poskytovala útočisko.
Planéta je o čosi väčšia ako Zem. A preto si budem musieť dávať veľmi veľký pozor, aby som stihol ubrzdiť a aby som sa nezrútil na pevninu ako meteorit. To by bolo veľmi zlé. Ja by som bol mŕtvy a celá misia a miliardy vložené do tohto projektu by boli zbytočné.
Po pristáti som zavolal: „Haló Fénix. Počuje ma niekto?“
„Áno počujem ťa.“ Radostne zvolal Igor. „Tak čo, aký bol let?“
„Nič ťažké. Úplne v pohode. Prosím ťa, vyrátaj únikovú rýchlosť aby som vedel, koľko môžem naložiť rastlín.“
„Jasné. O pol hodiny ti to pošlem.“
„Tak fajn.“
Zobral som si do ruky skener a prešiel som s ním niekoľko najbližších rastlín. Vyzerali trochu ako fialky. Potom som jednu opatrne vytiahol zo zeme. Na môj údiv okamžite zhnila a spráchnivela. Tak som vytiahol menší ker. A stalo sa to isté. Ani som ho nestihol doniesť do modulu.
„A sakra. Čo to sakra je. No nič, idem ďalej. Možno to spôsobila horúčava z pristátia. Snáď nájdem aj nejaké zvieratá.“ Rozmýšľal som nahlas zatiaľ čo som kráčal po kvetnatom koberci na povrchu planéty.
Dva kilometre od miesta pristátia sa však dialo to isté. Čokoľvek som odtrhol sa v okamihu zmenilo na prach. Vlastne nie. Aj ten prach o pár sekúnd zmizol, takže na preskúmanie som nemohol zobrať ani ten. Bol som zúfalý. Hnali sme sa tu štyri roky a teraz odídeme naprázdno? Tak to teda nie! Napadala ma už len jedna možnosť. Ak poškodím kvet či strom, tak okamžite uhynie. Ale čo ak by som ho opatrne vyhrabal a odniesol ho neporušený?
To bola posledná šanca. Z modulu som vybral skladaciu motyku a vykopal som ho. Nič sa neudialo. Bol úplne v poriadku.
„Tak čo? Koľko si toho doniesol?“ Spýtal sa ma Igor, keď som po dvanástich hodinách konečne priletel.
„Nie veľa, ale som rád aj za to málo.“
„Aha, no, dobre. A čo sa tam dole dialo?“
„Tak to by si neveril. Všetko ti rozpoviem, ale najprv mi pomôž odniesť všetky rastliny do mrazáku. Ale dávaj si pozor. Aj na najslabší dotyk reagujú veľmi zle.“
„No jasné, neboj sa.“ Ubezpečoval ma Igor nesúc dva provizórne kvetináče do kryogenického laboratória.“
Po tom, čo sme všetko odniesli som mu rozpovedal, čo som dole na planéte videl. Naštartovali sme motory, nastavili sme kurz späť na Zem a opustili orbitu.
Cesta späť bola hrozná. Nuda bola obrovská. Dni sa vliekli a každý mesiac mi pripadal ako pol roka. Boli to tie najnudnejšie a najzbytočnejšie štyri roky môjho života. Za ten čas sa neudialo nič zvláštne. Všetko išlo ako po masle. Na jednej strane sme boli radi, pretože nás nič neohrozovalo. Na druhej strane som sa však každý večer modlil, aby na druhý deň vybuchol reaktor alebo niečo podobné. Proste aby sme mali aspoň trochu vzrušenia. Ale nič sa nestalo. Stroje pracovali bez chyby a ja som prestával chápať, na čo sakra poslali aj nás. Veď tá loď bola plne automatická. Nechýbalo dlho a bol by som sa scvokol.
Konečne sme po štyroch rokoch prišli na Zem. Po pristáti na orbite nás srdečne privítali. Pribehli ku nám novinári a začali sa vypytovať, čo sa stalo, ako to tam vyzeralo a podobne. Ja som však len stroho skonštatoval že misia bola splnená a predieral som sa k východu.
Deň na to mi sa mi to bytu vlámalo prepadové komando a odvliekli ma tu do vezenia. Vraj za nesplnenie misie. V kryogenickom laboratóriu totiž nenašli žiadne známky po nejakom organickom materiály. Mne bolo jasné, čo sa stalo. Ale moja výpoveď bola na súde málo platná. Nik mi to neveril. Dokonca ani Igor. Odsúdili ma na doživotie.

Na svete neexistuje spravodlivosť.

A po tomto teraz pôjde zasa opár kratučkých poviedok

Úžasné. Líbí se mi ten temný nástin v tvých povídkách, ta determinace osudem, neschopnost vyhrát (v uvozovkách) ....Fakt super, moc se mi to líbilo a líbí

Úžasné, tohle ne názorný příklad toho, jak je svět nespravedlivý a my nedůvěřiví.

Mno fajn... Som rád že sa páči

[andoriel]

Skvělé povídky. Moc se mi líbí

Dnes trochu iná poviedka. Toto mala byť pôvodne úvaha o moci (veď aj je). Zajtra to budem čítať v škole. Tak mi držte palce

Moc

Moc? Čo je to moc? Je to len pojem, alebo aj niečo viac? Keď niekto povie slovo moc, väčšina z nás si asi predstaví nejakého diktátora z ďalekej, alebo aj bližšej histórie. Proste človeka o ktorom sa vie, že ovládal veľké masy. Ale asi nikto z nás nepomyslí na obyčajnú myšlienku, alebo slovo, ktoré má neraz väčšiu moc ako najväčšia armáda.
Každý túži po sláve, po peniazoch, po láske, ale čo ak sa mu to splní. Myslíte si že jedného dňa vstane a povie si, že už má dosť? Nie! Jedná z vlastností nás ľudí je tá, že nikdy nevieme, kde prestať. Nikdy nie sme spokojní. Vždy chceme viac. Vytýčime si nové ciele, ktoré sa potom snažíme splniť. A keď ich splníme, tak ideme ďalej. A to je naša najlepšia, ale bohužiaľ aj najhoršia vlastnosť. Niektorí to možno nazvú chamtivosť, iní zasa lakomstvo. Ale ja si myslím, že to je zvedavosť, čo nás ženie vpred. Ani tá najväčšia priepasť, ani tá najväčšia hora, ba dokonca ani mínové pole nezastaví zvedavého človeka. Ako orol pôjde stále vpred. Potom sa jedného dňa možno obzrie a uvidí za sebou zástupy ľudí, ktorí hltajú každé jeho slovo a sú pripravení splniť každý rozkaz. Možno takto získa moc. A tá je známa tým, že dokáže ľudskú bytosť od základu zmeniť. Pretože aj ten najlepší človek zasadnúc na trón moci mení svoje zmýšľanie. Už mu nezáleží na malej veveričke ktorú pre nedávnom zachránil. Je mu jedno, čo sa stalo z lúčnymi kvetmi. Vidí iba seba. Svoje potreby. Peniaze, územia, prosperitu, ženy, prípadne mužov. Ale nedôjde mu, že s mocou prichádza aj zodpovednosť. Chce viac, ale nakoniec dostane menej. Pretože každému to nakoniec prerastie cez hlavu. Ľudia sa proti nemu začnú búriť. A jedinú možnosť vidno len vo vražde. Tak sa stalo aj v histórii. Každý diktátor dal zavraždiť tisíce vlastných ľudí, len aby sa nemusel meniť. Pre svoje vlastné dobro dokáže spraviť hrozné veci. Najmä, ak môže. A tu stále pracuje zvedavosť ktorá ženie aj toho najväčšieho vládcu stále vpred a ospravedlňuje vraždy, ničenie. No nie pred svetom, ten si vždy myslí svoje, ale pred človekom, ktorého opantala. Potlačí svedomie a v spolupráci s mocou pácha zlo.
A tu sa zasa potvrdilo to staré známe, „všetkého veľa škodí“.

Tak, prosím napíšte či je to dobré alebo nie, lebo je za to budem mať známku A hlavne napíšte, či to je úvaha

Upřímně mi to přijde jako typická úvaha do školy, kterou jsme psali skoro všichni, nicméně jedna věc je tam.....jiná. Nevím, zdali je to tak u všech úvah, nebo to vštěpovali jen nám, ale říkali nám, že úvaha by neměla zobecňovat a vychovávat, ale vyjadřovat tvé pocity, tvé názory. Také by měla být psána s nadhledem a určitým vtipem. Toto je jako typická školní úvaha - na hranici toho, co se za úvahu ještě dá považovat a zvláštního vyprávění. Ale je dost dobře možné, že tento názor mi jiní čtenáři vyvrátí

hehe máš pravdu Bolo to zle. Našťastie mi to neohodnotila ale dala mi to prepísať

Tak, po dlhšom čase pridávam ďalšiu poviedku.

Nedokončený príbeh

Keď som prvý krát vstúpil na palubu tejto lode, nemyslel som na budúcnosť. Mal som plnú hlavu nápadov a iných dobrých myšlienok. V očakávaní som vstúpil na mostík. A od vtedy na neho prichádzam každý deň. Velím najväčšej a najsilnejšej lodi ľudstva. Volá sa Archa 2 a nesie v sebe posledné zvyšky našej civilizácie. Po veľkej vojne proti aliancii nízkych rás v ktorej sme nemali najmenšiu šancu sa úspech sme prišli o všetko. O lode, kolónie na Mesiaci a Marse a nakoniec aj o rodnú Zem. Vyhladili nás všetkých, ale na Archu nemali. Od vtedy putujeme vesmírom a hľadáme si nový domov. V desiatich obrovských mestách nás žije dokopy pätnásť miliónov. Sme odhodlaní splniť svoju misiu.
„Kapitánov denník. Je ôsmeho marca dvetisíc sto jedenásť. Slnko nám svieti. Čaká nás pekný deň. Teda aspoň dúfam. Sme niekoľko hodín od ďalšej planéty. S trochou šťastia by mohla byť opustená.“
Som veliteľom pätnásť rokov. Od vtedy sa toho veľa zmenilo. Keď som nastupoval tak som ešte nevedel, že budem veliť poslednému ľudskému plavidlu. Mal som len založiť prvú kolóniu mimo slnečnej sústavy. To vlastne robím doteraz. Ale je to iné. Cítiť tu zúfalstvo. Bolesť ľudí, ktorí vo vojne prišli o príbuzných. Toto je náš jediný domov. Iste. Vždy sme cítili akési odlúčenie od rodnej planéty. Ale aspoň sme vedeli, že sa máme kam vrátiť. Ale teraz?
„Kapitán, mali by sme sa pripraviť na stret.“
„Áno, máte pravdu. Rozkazy som už vydal.“ Otrávene som odvetil. To naozaj nemá nič iné na práci len ma otravovať?
„Ehm. Vážne? To som nevedela. Tak, čo teraz?“
„No nič, čo by malo byť? Musíme dúfať, že nás nechajú.“ Sakra, už aby šla. Pomyslel som si.
„Ale veď ešte nevieme či tam niekto je.“
„To si naozaj myslíte že tam je prázdno? Planéta s dostatkom vody, veľkou hviezdou s plne zariadenou bránou, tiažou 0,98G. Také planéty bývajú veľmi husto osídlené.“
„Iste, ale z tejto nevychádza žiadny signál.“
„Možno sa dorozumievajú inak.“
„Alebo je tam nedotknutá nevyvinutá civilizácia ku ktorej je zakázaný prístup.“
„Nebuďte naivná.“
„Ale no tak. Trošku optimizmu by vám nezaškodilo.“
„Ten si nechávam na inokedy. A teraz choďte, ehm, choďte dohliadať na prípravy. Chcem všetky bojové lode. V okamihu stretu musia byť vonku. Nebudeme kvôli nim spomaľovať ako minule.“
„Áno kapitán.“
Narozdiel od sci-fi ktoré tak rád pozerám v televízore v reálnom svete platia fyzikálne zákony. A je to škoda. Bez nich by bolo všetko jednoduchšie. Naozaj si nemyslím, že máme šancu na úspech. Všade už niekto je. Neexistuje miesto, kde by niekto nebol. Galaxia je obývaná. Ale do inej nemôžeme. Teda, aspoň myslím že nie. Musíme si vybojovať svoje miesto. Snáď sa jedného dňa dočkáme zaslúženého odpočinku.
„Celé zle!“
„Čo sa stalo?“
„Planéta s nami nadviazala spojenie.“
„A?“ No to je prekvapenie. Pomyslel som si.
„Vedia kto sme a vyzývajú nás, aby sme vypli sekvenciu a išli niekam inam. Čo teraz?“
„Čo myslíte?“
„Čo. Ideme tam?“
„A porazíme ich a možno sa tam usadíme.“
„To som asi zle rozumela.“
„No ale ja za to nemôžem.“
„Pozrite sa, ste unavený. Choďte si pospať.“
„Nie! To vy si choďte pospať. A aspoň osem hodín. Ak by sme prijali nejakú správu tak by sa mi to hneď objavilo na tamtom displeji.“ Letmým pohľadom som prešil po monitore vyprevádzajúc ju z mostíka.
Musíme ich napadnúť. A zničiť ich tak, ako oni zničili nás. Keď sa pozriem do zrkadla vidím sa. Celkom normálne. Môj odraz ma pozdravuje, dvíha ruku a dotýka sa ňou tej mojej. Kedy to skončí? A kedy sa konečne prestanem pýtať? Pripadám si ako idiot.
„Počuješ ma?“ Z obrazovky sa na mňa smiali známe oči.
„Samozrejme. Čo sa deje?“
„V New Yorku je problém s ventiláciou vzduchu. Hladina kyslíka tam klesla pod dvadsať percent.“
„A čo ja s tým?“ (V Arche je desať miest pomenovaných po pozemských)
„Si predsa kapitán.“
„To nepopieram. Ale za toto fakt nemôžem. Povedz im, nech tak hodinku nedýchajú.“
„Mohol by si byť menej ironický prosím? Lebo...“
„Lebo čo?“
„Ach jaj. Čo už s tebou. Dajme tomu že si dnes v reštaurácii objednám to najdrahšie víno.“
„Niekam ideš?“ Pokus o vtip. Viem že to neznáša, ale má smolu.
„No jasné. S mojim manželom. Len ešte chcem dodať, že použijem vzduch z farmy číslo trinásť... pán kapitán.“
„Do toho zlato.“ Femina.
Sakra. Presne pred rokom sa mi stala taká vec. Šiel som na prieskum atmosféry a oni ma zabudli. Surovo zabudli na svojho kapitána. Opustili orbitu. No proste neskutočné. Potom som tam trčal trinásť hodín v malej loďke bez liekov proti opuchu. V beztiažovom stave vám totiž srdce vháňa do hlavy hrozne veľa krvi. Prečo to hovorím? Príde mi to zaujímavé. Taká pikoška. Niečo na spestrenie. Vždy sa po tom pekne rozčúlim. Ach jaj. Kiež by som prestal snívať. Potom ani neviem, čo je vlastne realita a čo už môj vlastný svet.
„Pán kapitán, veľa šťastia k narodeninám.“
„Ďakujem. A koľko krát ti mám hovoriť aby si mi tikala?“
„Ešte aspoň sedem krát.“
„Aha. Tak fajn. Ale ja dnes nemám narodeniny.“
„Ja viem.“
„Ehm. Akože čo?“
„No. Prišlo mi to vhodné. Planéta sa vzdáva. Keď zistili že pokračujeme a ignorujeme všetky ich výzvy, tak sa nás rozhodli prijať.“
„Myslíte to vážne?“ Do prdele to je dnes deň.
„Áno. Nie je to úžasné?“
„To naozaj je.“
„Po rokoch máme konečne domov.“
„Ja som domov stratil. A už nikdy nijaký mať nebudem.“
„Snáď zmeníte názor, keď tam dorazíme.“
„Pochybujem. Bude to nejaká pasca."

Ak sa bude veľmi páčiť, tak možno napíšem , čo sa stalo pred tým. (teda cez vojnu)

Však sa nám to páči. Pokračuj.