Tak tu je teda prvá kapitola. Dúfam,že sa bude páčiť...
Kapitola 01. – Bitka
Hangárom materskej lode sa ozýval alarm. Obrovské vráta boli otvorené a hangár od vonkajšieho vesmíru oddeľovalo len modrasto svetielkujúce silové pole. Vnútorné svetlá boli jasné, no osvetľovacie telesá boli náročky umiestnené tak, aby pilotov neoslepovali pri ich odlete na misiu.
Ťažké aj ľahké stíhače sa postupne radili na hlavnú ranvej a odlietali. Ich elegantné trupy narušovali výstupky, ktoré podozrivo pripomínali energetické a projektilové kanóny, rakety a torpéda. Stíhačky mali pred sebou bojovú misiu...
Poručík Mark Lassan sedel v kokpite svojej stíhačky a s napätím sledoval chvost stíhačky pred sebou. Pomaly sa posúval dopredu s tým, ako jeho kolegovia štartovali a odlietali.
Zrazu stíhačka pred ním aktivovala svoje hlavné motory a rozbehla sa dopredu. O chvíľočku neskôr preletela cez energetické pole a smerovala k svojmu cieľu. Posunul sa na jej miesto a sledoval dispečera v presklenej polkupole naľavo od neho. Zasvietilo mu zelené svetlo a Mark posunul páky pohonu dopredu.
Stíhačky typovej rady F-319 boli zvyčajne dvojmiestne. Vpredu sedel pilot a vzadu strelec. Jeho stíhačka bola však z malej série, ktorá bola jednomiestna. Musel teda aj pilotovať a aj zameriavať zbrane.
Výzbroj mal úctyhodnú. Na koncoch krídel mal dva ľahké pulzné kanóny. Vedľa nich boli umiestnené dva railguny, ktoré boli osvedčenou zbraňou terránskych síl už takmer storočie. Ďalšie dva railguny boli umiestnené v prednej časti stíhačky a jeden zasa vzadu medzi motormi. Ten smeroval svoju paľbu dozadu. Bolo to nepríjemné prekvapenie pre prípadných prenasledovateľov...
Pomedzi to všetko bolo ešte umiestnených jedenásť rakiet. Štyri boli na každom krídle. Dve zhora a dve zdola, aby si navzájom neprekážali manévrovacími tryskami a krídelkami. Ďalšie tri rakety boli umiestnené na spodnej časti trupu stíhačky. Všetko to bol zdokonalený typ AIM-220T, čo znamenalo, že ťažká stíhačka je skutočne silným protivníkom pre všetko svojej veľkosti. A keby sa na rakety nasadili termonukleárne hlavice, tak pre všetko akejkoľvek veľkosti...
Vyletel z hangáru a naklonil knipel doľava a trochu dopredu. Stíhačka prudko prefrčala oko obrovských písmen ESS SARATOGA, ktoré boli namaľované čiernou farbou na šedivom trupe, a preletela pozdĺž trupu materskej lode k jej korme. Poručík sa mal zapojiť do boja v zadnom sextante. Tak zneli jeho pokyny.
Kdesi ďaleko pred sebou zbadal niekoľko zelenkastých zábleskov. Boli to hyperpriestorové okná, z ktorých vylietavali ďalšie a ďalšie nepriateľské lode. Potom zbadal celú sériu menších zábleskov, keď začali strieľať zo svojích obávaných plazmových kanónov.
Plazmové strely boli veľmi silné, no zároveň aj zúfalo pomalé. Stíhačky sa im dokázali v pohode vyhnúť. Preto boli vhodné len proti veľkým lodiam, kde dokázali napáchať ohromné škody.
Terránske lode boli chránené silnými štítmi. Neboli neprekonateľné. To nebol žiaden štít. Medzi posádkami terránskych lodí sa s úctou rozprávalo o štítoch starých antických mestských lodí, obzvlášť Atlantis, ktoré dokázali zadržať prakticky všetko a po neuveriteľne dlhú dobu.
Konštruktéri terránskych lodí sa chválili, že ich štíty sú takmer také dokonalé ako tie na Atlantis. Poručík Lassan však vedel svoje. Bol už v šiestich bitkách tejto vojny a videl terránske lode, ako schytávajú jeden zásah za druhým z ťažkých plazmových kanónov varanských útočných lodí. Videl, ako účinnosť ich štítov klesala, ako plazmové strely prerazili energetické polia a zahryzli sa do kovových trupov. A videl aj to, ako terránske lode jedna po druhej explodovali...
On sám doposiaľ unikal osudu. V tejto vojne bola priemerná dĺžka života stíhacieho pilota priamo úmerná jeho pilotným schopnostiam. Tie jeho boli skvelé a preto dokázal doposiaľ prežiť. Bol už skúseným stíhačom, hoci lietanie ho v skutočnosti veľmi nebavilo. Táto bitka bola už jeho siedmou a on dúfal, že mu číslo sedem prinesie šťastie.
Jeho protivníkom boli varanské stíhačky a on poznal ich slabinu. Nemali totiž žiadne štíty. Boli však skvele pancierované nejakou zvláštnou zliatinou a strely z jeho energetických kanónov aj railgunov sa od ich panciera jednoducho odrážali. Jedinou možnosťou bolo dostať sa k ním zozadu a napáliť im to do výstupných trysiek motorov. Alebo na nich pustiť raketu, no tých mal len jedenásť a šetril si ich...
Ono sa ľahko povie, že má protivníka vymanévrovať a dostať sa k nemu zozadu, aby mu mohol streliť do motorov. Lenže čo v prípade, ak ten protivník je rovnako dobrý pilot a snaží sa o aktívnu obranu? Alebo ešte dokonca aj útočí? A to všetko v priestore, kde sa treba orientovať podľa všetkých osí...
Z predošlých bitiek už mal potvrdených osemnásť zničených protivníkov. Pre svojích kolegov v letke bol už starým mazákom a stíhacím esom. Potrebuje však ešte dva zárezy, aby mu pripli strieborné krídla, čo bolo medzi pilotmi cenné vyznamenanie. Existovali ešte aj zlaté krídla za viac ako päťdesiat zničených protivníkov, no to bola len taká legenda. Nebol ešte nikto, kto by ich získal. Tak ďaleko sa nikto nedostal. Skôr či neskôr každého dostihne jeho osud a to napriek tomu, čo sa píše v knihách...
Preletel okolo motorov Saratogy a zbadal, že sa k nemu pridali dvaja kolegovia. Jeden na pravoboku a druhý na opačnej strane. Obaja trochu pod jeho stíhačkou, takže ich videl zhora.
Pozrel na displeje a usmial sa. Zozadu ho doháňal ďalší kolega, aby sa zaradil nad neho a spolu tak vytvorili štvorsten. Potom sa spoločne pustia do protivníka. Spoločne s ďalšími letkami zo Saratogy, ktoré nalietavali z iných smerov. Kdesi vpredu sa totiž črtalo veľké šedivé mračno. Boli to stovky varanských stíhačiek, ktoré sa hnali na nich...
Leteli v zovretej formácii a blížili sa k nepriateľským stíhačkám. Občas ich minuli veľké plazmové strely smerujúce k terránskej flotile alebo energetické pulzy, ktoré smerovali opačným smerom.
Pípol mu počítač a on sa pozrel na obrazovky. Už bol v účinnom dosahu zbraní. Vo vesmíre sa s pribúdajúcou vzdialenosťou rapídne zmenšuje jednak šanca, že jeho strely niečo vôbec trafia ale najmä sila, ktorú energetické pulzy majú. Projektilov z railgunov sa to netýkalo. Tie leteli nezmenenou rýchlosťou a smerom, až kým na niečo nenarazili. Akurát ich bolo potrebné správne nasmerovať...
Ticho zahundral do vysielačky, ktorá sa mu automaticky synchronizovala s ostatnými blízkymi stíhačkami: „Tu Lima Kilo osem. Spúšťam kryciu paľbu. Desať sekúnd a potom útok po stranách. Ja pôjdem vľavo hore.“ Všetci traja mu potvrdili prijatie rozkazov.
Mali síce rovnaké alebo vyššie hodnosti, no v boji ako tento to bolo jedno. Rozkazy dával ten, kto bol v strede formácie a to bez ohľadu na hodnosť. Bolo to nepísané pravidlo a do stredu umiestňovali skúsených pilotov, ktorí už niečo zažili a vedeli, ako bojovať.
Pohladil knipel a stlačil tlačidlo paľby energetickými zbraňami. Nič sa však nestalo. Zarazene sa pozrel na knipel a zahrešil. Tlačidlo bolo zaseknuté a nefungovalo!
Presunul prst na druhé tlačidlo, ktoré ovládalo railguny. Musel však prepnúť malú páčku, ktorá nastavovala výber zbrane. Bol to takmer automatický pohyb, ktorý už mal dokonale nacvičený.
Tentokrát to však spravil zle. Namiesto polohy dva nastavil polohu tri, ktorá znamenala paľbu raketami. Ani si to neuvedomil...
Nesmierne jemne stlačil niekoľko ráz za sebou odpaľovacie tlačidlo. Chcel vyslať niekoľko krátkych dávok, pretože railguny mali obrovskú kadenciu a on nechcel prísť o všetky náboje v jedinej salve. Pri neprerušovanej paľbe by ich dokázal vystrieľať za pätnásť sekúnd...
Počítač stíhačky prijal jeho povel a podľa nastavených parametrov odpálil rakety na krídlach. Ozvalo sa osem hlasných svistov a rakety zamierili vpred k nepriateľským stíhačkám, kde si začali okamžite vyberať ciele podľa autonómneho programu.
Poručík s miernym zdesením hľadel na tú raketovú salvu a v slúchadlách sa ozval jeden z jeho kolegov: „Čo to, dopekla, bolo?“ Pozrel nadol na knipel a zbadal zle nastavenú páčku výberu zbraní.
Ticho odpovedal: „Zaseklo sa mi tlačidlo streľby energetickými zbraňami. Mám len railguny a rakety, tak som zvolil rakety.“ Chvíľu sledoval rakety, ktoré dorazili k húfu varanských stíhačiek a s neomylnou presnosťou zasiahli vybrané ciele.
Rakety AIM-220T dokázali zničiť každú jednotlivú varanskú stíhačku, no táto salva, ktorú poručík nechtiac odpálil, spôsobila podstatne viac škody, ako bolo plánované. Varanské stíhačky boli ešte stále v zovretej formácii, aby sa mohli brániť očakávanému útoku po stranách, ktorý terránski piloti radi používali, aby sa navzájom neplietli popod nohy.
Osem rakiet vletelo priamo doprostred ich húfu a okamžite zničilo osem stíhačiek. Explózie v tesne zovretej formácii mali devastačný účinok aj na ostatné lode. Trosky zo zničených stíhačiek zasahovali vo veľkej rýchlosti okolité lode a poškodzovali ich. Zároveň spôsobovali paniku v radoch Varanov, pretože nepriateľ nikdy doposiaľ nepoužil podobnú taktiku hrubej sily. Trosky ich vlastných lodí ich zasahovali a spôsobovali druhotné výbuchy. A celý kolotoč sa potom opakoval, až kým nedosiahol do relatívne prázdneho priestoru, kde sa trosky mohli rozptýliť.
Keď pominuli sekundárne explózie, poručíkov počítač rýchlo spočítal, že osem vystrelených rakiet vo výsledku zničilo tridsaťsedem nepriateľských stíhačiek a poškodilo ďalších štyridsaťjeden.
Neveriacky hľadel na tie čísla a rozmýšľal, čo robiť. Potom sa mu v slúchadlách ozval nový hlas: „Lima Kilo osem, tu je Lima Alfa nula. Práve si si vyslúžil zlaté krídla, chlapče. Tak sa snaž prežiť, aby som ti ich mohol odovzdať!“
Poručík sa spamätal: „Ďakujem, pane!“ Prepol kanál a povedal: „Tu Lima Kilo osem, zmena plánu. Každý si vyberte formáciu varanských stíhačiek a odpáľte všetky rakety, ktoré máte. Použijeme na nich hrubú silu. Potom uvidíme, ako ďalej.“ Ostatní traja stíhači vo formácii potvrdili a o chvíľu sa znovu ozval svist odpaľovaných rakiet.
Všeobecne panuje presvedčenie, že vo vákuu nepočuť žiadne zvuky. Je to omyl. Počuť ich, akurát sú nesmierne slabé. Tak slabé, že ich ľudské ucho zvyčajne nezačuje. Odpal rakiet je však tak hlasný, že to v kokpitoch stíhačiek bolo počuť. Síce ako jemné syčanie, no predsa...
Poručík odpálil svoje tri zvyšné rakety a fascinovane sledoval, ako tri tucty samonavádzacích striel smeruje k nepriateľskej formácii. Varanskí piloti začali panikáriť a otáčať stroje, aby mohli uniknúť blížiacej sa skaze.
Nestihli to. Rakety zasiahli húfy ich stíhačiek a znovu sa rozpútala ohnivá skaza. Kvôli predošlému pokusu už však bolo nepriateľských stíhačiek menej a tak aj čísla zničených a poškodených lodí boli nižšie. Stále to však stačilo, aby si traja zvyšní stíhači vyslúžili strieborné krídla.
Formácia Varanských stíhačiek bola rozprášená a zničená. Tie, ktoré ešte dokázali letieť, sa rýchlo vracali na svoje materské lode, aby sa podrobili núdzovým opravám a vymysleli nejakú obranu proti tejto novej taktike ich terránskych protivníkov.
Poručík obrátil svoju stíhačku naspäť k Saratoge a ohlásil do vysielačky: „Vraciame sa do hangáru na doplnenie munície!“ Ostatní traja potvrdili prijatie rozkazu. Očividne boli ešte stále v euforickej nálade po neočakávanom úspechu.
Chvíľu leteli potichu, no potom sa jeden z nich opýtal: „Lima Kilo osem, tu Lima Oskar sedem. Myslíš, že teraz sa obrátia a poletia domov? Táto nová taktika, ktorú si vymyslel, im asi pridá veľa starostí...“ Poručík pozrel na prístroje a zamyslel sa. Potom realisticky odpovedal: „Nie. Len sme ich naučili, že nemajú lietať hneď od začiatku bitky v zovretých formáciách. To je všetko. A teraz už nevyrušujme na frekvencii...“ Druhý pilot potvrdil: „Rozumiem.“
Zamierili k svojej materskej lodi. Zrazu však nad nimi preletela salva piatich plazmových striel, ktoré v rýchlej kadencii narazili do hlavného obranného štítu obrovského plavidla.
Generátory štítov nedokázali pokryť také náhle a silné zaťaženie. Skolabovali a flotilový nosič stíhačov ESS Saratoga prišiel o štíty. Posledná strela zasiahla trup, prerazila kovové platne na povrchu a prenikla hlboko dovnútra lode. Tam zlikvidovala jedno z hlavných energetických vedení lode, ktoré vzápätí explodovalo.
Poručík nechápavo hľadel na to, ako všetky svetla na povrchu materskej lode zhasli. Potom sa na trupe začali objavovať explózie a jeho premklo hrozivé tušenie. „Otočte lode a rýchlo preč! Saratoga vybuchne!“
Štvorica stíhačiek sa rozpŕchla a všetci zamierili preč od umierajúcej lode. Aj poručík Lassan strhol knipel dopredu. Jeho stíhačka poslušne zamierila prudko nadol takmer v pravom uhle a začala sa rýchlo vzďaľovať od materskej lode.
O štyri sekundy neskôr, napriek automaticky aktivovaným bezpečnostným poistkám, dosiahli sekundárne explózie hlavný reaktor, ktorý dodával energiu do celej lode. Ten explodoval s ohromujúcou silou a celá loď sa rozletela v menších aj väčších úlomkoch do všetkých strán.
Poručík Lassan žmýkal z motorov svojej stíhačky toľko výkonu, koľko len mohol. Po chvíli však okolo neho v ohromnej rýchlosti preleteli trosky z výbuchu Saratogy.
Zrazu sa celá stíhačka silne zatriasla a ozval sa nepríjemný kovový cveng. Rýchlo sa obzrel a zbledol. Jeden úlomok zasiahol pravé krídlo stíhačky a odtrhol ho. Poručík si v tej chvíli pomyslel, že keby tam boli rakety, bolo by už po ňom, lebo by explodovali...
Myšlienku však okamžite vytesnil z mysle. Mal totiž iné problémy. Náraz úlomku okrem toho, že odtrhol krídlo, zároveň spôsobil silnú rotáciu stíhačky okolo zvislej osi.
Bezpečnostné poistky systému rýchlo vypli motory a kvôli preťaženiu energetického systému aj elektroniku v kokpite. Ostali fungovať len základné prístroje...
Poškodená stíhačka sa rútila neovládateľne ďalej a šialene pritom rotovala, až bolo z toho pilotovi zle. Z poškodeného nosníka krídla sa valil dym, ktorý označoval trasu letu a zároveň z neho vypadávali nevystrelené náboje do railgunu, ktorý ostal kdesi ďaleko vzadu v odtrhnutej časti krídla.
Poručík robil, čo mohol, aby znovu aktivoval prístroje. Nedarilo sa mu to však. Obrazovky boli naďalej mŕtve a napriek jeho snahe nejavili ani najmenšiu známku ochoty sa znovu zapnúť a ukázať mu, ako zle na tom je...
Zrazu sa nad ním objavil trup nejakej veľkej lode. Nestihol zaregistrovať jej meno, ale podľa tvaru to bol niektorý z torpédoborcov terránskej eskadry. Podľa zábleskov z hlavní strieľal smerom k varanskej flotile a jeho posádka ma určite mnoho starostí s bojom, než aby sa starala o pilota poškodenej stíhačky, ktorá si to práve prefrčala okolo ich lode.
Rotujúca stíhačka vyletela z formácie terránskych lodí a zamierila do voľného priestoru. Teda nie tak celkom.
Až po chvíli si poručík uvedomil, že je niečo zle. Nevidel totiž planétu, na orbite ktorej sa celá bitka odohrávala. Jednoducho zmizla.
Pozrel sa nahor a cez strešný priezor videl takmer celú terránsku flotilu, ktorá rotovala spolu s hviezdnou oblohou. Obďaleč boli alteránske lode, ktoré tvorili jedno krídlo flotily brániacej planétu. A opačným smerom boli zasa varani. Ale kde je tá planéta?
Zrazu ho premklo zlé tušenie. Nahol sa k bočnému priezoru a pozrel sa pod stíhačku. Áno, planéta bola rovno pod ním. Nezmizla. Len ju nevidel...
Po chvíľke sa za priezormi začali objavovať prvé plamene a on vedel, že je zle. Jeho poškodená stíhačka práve vstupovala do horných vrstiev atmosféry a o chvíľu zhorí ako meteor. Zavrel oči, aby neoslepol a pre istotu si ešte sklopil aj tieniace sklo prilby.
Ku cti konštruktérov stíhačky však treba priznať, že svoju prácu odviedli naozaj dobre a postavili ju poctivo. Špeciálne zliatiny, z ktorých bol zhotovený trup, odolali obrovským teplotám vyvolaným trením o atmosféru. Antény, hlavne railgunov, trysky motorov a aj nepoškodené krídlo sa odlomili a zhoreli. Trup samotný však vydržal, aj s pilotnou kabínou, v ktorej sa teplota napriek zapnutej klimatizácii pohybovala okolo sedemdesiatich stupňov celzia...
Fáza zostupu trvala len niekoľko minút a on sa modlil, aby bol už koniec. Pot sa z neho lial a celé telo ho bolelo. Pred očami mal svetelné škvrny a chvíľami omdlieval. Keď plamene spôsobené trením pohasli, vydýchol si. Prežil tú najdesivejšiu časť zostupu atmosférou. Teraz musí nejako pristáť. V tom okamihu si zároveň uvedomil, že to bude problém. Nemal žiadne možnosti manévrovania. Z jeho stíhačky ostalo len obhorené torzo. A povrch sa desivo rýchlo blížil.
Netušil, v akej výške sa nachádza, a koľko mu ostáva času do okamihu, kým sa rozbije o povrch planéty. V narastajúcej panike sa začal obzerať po kokpite a hľadať, niečo, čo by mu umožnilo prežiť. Po chvíli jeho pohľad zavadil o páku katapultu. Na rozdiel od zvyšku vybavenia stíhačky bol katapult aktivovaný mechanickou pákou, ktorá mala odpáliť patróny držiace kryt kokpitu a zároveň vystreliť sedačku aj s pilotom preč zo stíhačky. O zvyšok sa už mal postarať padák...
Bez rozmýšľania stlačil páku. O pol sekundy neskôr kryt odletel kamsi nahor a mohutná sila ho vtlačila hlboko do sedačky. Všetko sa mu ponorilo do tmy a ticha, lebo omdlel.
Nevedel, že sa katapultoval doslova v poslednej sekunde. Torzo jeho stíhačky bolo už len päť kilometrov nad povrchom a rútilo sa k zemi úžasnou rýchlosťou. O okamih neskoršie narazil obhorený trup stíhačky do temena vysokého skalnatého vrchu a explodoval.
Poručík Mark Lassan to však nevidel. Pokojne sedel upútaný v popruhoch sedačky, ktorá preletela ponad žulové štíty hôr a veľmi pomaly klesala na padáku kamsi doprostred obilného poľa. Po zemi k nemu smerovali obyvatelia najbližšej dediny, aby ho buď zajali, ak je to nepriateľ, alebo mu poskytli pomoc, ak je to spojenec.
Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Ale vybavuji si ze zaslaných materiálů náznaky o Románii. Jinak se těším. 
To udělej, to bude zajímavé 
