Kapitola 02. – Nemocnica
Obklopovala ho tma a ticho. Myslel si, že je mŕtvy, no uvedomoval si, že ešte stále dokáže premýšľať. To preňho znamenalo, že je nažive. Akurát necítil svoje telo. Pripadalo mu to zvláštne. Nevedel, čo sa s ním stalo. Ohnivá páľava a pocit zadúšania zmizli. Rovnako ako všetky ostatné telesné vnemy. Ostala len jeho myseľ...
Dlhý čas bol v tom zvláštnom stave totálnej absencie telesných pocitov a vnemov. Potom náhle prišla bolesť. Silná bolesť v nohách, rukách, trupe aj hlave. Bolelo ho prakticky celé telo. Ostrá, pálivá a neutíchajúca bolesť. Chcelo sa mu kričať, ale nemohol...
Nakoniec však bolesť poľavila. Nezmizla celkom. Len poľavila. Konečne však mohol znovu rozmýšľať. Predtým sa to nedalo kvôli tej bolesti. Teraz sa mohol znovu koncentrovať a spájať myšlienky do ucelených celkov.
Náhle si to uvedomil...
Znovu cítil svoje telo. Nedokázal sa pohnúť. Nedokázal vlastne pohnúť ani len končekom prsta. Ale cítil svoje telo!
Začal vnímať vonkajšie prostredie. Žiadne svetlo ani iný očný vnem. Nevedel prečo...
Nepočul ani žiaden zvuk. Pripadalo mu to rovnako zvláštne ako absencia zrakových vnemov. Cítil však slabý tlak v ušiach. Nebolo to nepríjemné. Len zvláštne. Skoro mu to pripomínalo ten pocit, keď si ako dieťa strkal prsty do uší, aby nič nepočul...
Vnímal však veľmi zreteľne inými spôsobmi. Pocítil vôňu. Jemnú a prchavú, no veľmi príjemnú vôňu nejakých kvetov. Bol to len závan, ktorý ihneď pominul, no on ho zaňuchal.
Tiež cítil na svojej koži dotyk. Bolo to bolestivé a tlmené. Nevedel si to vysvetliť. Do jeho ruky prenikalo teplo, ktoré mu zároveň spôsobovalo bolesť. Pripadalo mu to však veľmi vzdialené alebo tlmené. Ako keby bol pod vplyvom sedatív. Ale ako je potom možné, že dokážem jasne myslieť? Pomyslel si.
Pachové vnemy sa opakovali v pravidelných intervaloch. Často to bola tá zvláštna a príjemná kvetinová vôňa, no zopárkrát to bol aj iný pach, ktorý identifikoval ako vodu po holení. A raz to bol nie veľmi príjemný odor človeka, ktorý sa už dlho nesprchoval...
Znovu a znovu upadal do stavu, keď prestával cítiť svoje telo. Bola len myseľ. Po niekoľkých hodinách však znovu pocítil svoje údy a vždy ho niečo bolelo. Zároveň bol tak zvláštne otupený...
Bolesť ustupovala a on cítil a vnímal čoraz viac vonkajších podnetov. Naozaj mal štople v ušiach. Keď mu ich totiž vybrali, tak mu v hlave vybuchla ostrá bolesť z náhleho množstva hlasných zvukov.
Niekto vedľa neho hovoril. Bol to hlas nejakej ženy. Snažila sa hovoriť potichu, no jemu to po dlhom čase absolútneho ticha znelo, ako keby na neho hulákala na plné hrdlo a ešte k tomu s megafónom tesne pri jeho hlave.
Nerozumel, čo hovorí. Bol to nejaký cudzí jazyk. Povedomý jazyk... podobal sa trochu taliančine alebo latinčine. Napriek tomu však tej žene nerozumel. Porozumel však, čo sa mu snaží povedať. Bolo to tíšenie a uisťovanie, že je v dobrých rukách, a nemá sa báť.
Pokúsil sa pohnúť prstami na rukách, aby jej dal znamenie, no keď to spravil, prenikla mu rukou ostrá bolesť. Radšej svoj pokus okamžite zanechal.
Očividne si tá žena všimla jeho posunok, pretože ho znovu začala tíšiť. Zároveň ho jemne pohladila po ruke, ktorou sa snažil predtým pohnúť. Znovu sa pokúsil pohnúť prstom a znovu prišla tá ostrá bolesť.
Jemne a nesmierne citlivo ho zastavila jej ruka. Pocítil, ako sa jej štíhle prsty zovreli okolo jeho zabandážovaných dlaní a zastavili ich pohyb. Áno, už cítil, že je takmer celý zabalený v obväzoch.
V duchu sa usmial. Možno je to u týchto ľudí zvykom, že tu robia múmie zo živých osôb, no potom si uvedomil, že musí mať rozsiahle zranenia na celom tele. Spomenul si na tú páľavu, ktorú cítil kedysi dávno a v duchu si plesol dlaňou do čela. Samozrejme! Popáleniny!
Začali sa mu vracať spomienky: vesmírna bitka... trosky lietajúce všade okolo neho... poškodenie stíhačky, v ktorej sedel... ohnivé peklo okolo neho pri zostupe atmosférou... a nakoniec tma a ticho.
Postupne sa rozpamätával aj na to, čo bolo predtým.
Jeho loď dostala spolu s ďalšími terránskymi loďami rozkaz letieť na planétu Romania, kam to podľa senzorov mala naplánované aj jedna z varanských flotíl. Alteránske lode už čakali na orbite a pripravovali sa na obranu.
Terránska eskadra sa pridala k alteránskym spojencom a keď Varani prileteli, dostali náležité privítanie. Niekoľko ich lodí explodovalo v prvých sekundách po vystúpení zo subpriestoru. No z hyperpriestorových okien vylietavali ďalšie a ďalšie...
Postupne si spomínal na ďalšie a ďalšie detaily. Odpálil rakety a reťazovou reakciou zničil niekoľko desiatok stíhačiek. Jeho veliteľ mu cez vysielačku gratuloval...
Potom jeho letka odpálila druhú salvu rakiet a zničila ďalšie varanské stíhačky. Zvyšné ušli. Aj oni sa otočili, aby v hangári Saratogy doplnili muníciu...
Saratoga vybuchla. Zasiahla ju silná salva plazmových striel. Hlavný lodný štít ten nápor nevydržal a so zablikaním skolaboval. Jedna zo striel prenikla dovnútra lode a tá po chvíli explodovala.
On sa snažil uniknúť od zničenej lode, no trosky z výbuchu ho dostihli. Poškodili jeho stíhačku a tá sa len náhodou nerozbila o inú z terránskych lodí. Potom vletela do atmosféry Romanie. A nastalo ohnivé peklo...
Pamätal si, že ohnivý zostup atmosférou prežil pri viac-menej plnom vedomí. Pamätal si aj to, že sa povrch planéty blížil až znepokojivo rýchlo. A ešte si pamätal, že sa katapultoval. Potom už všetko zahalila tma...
Premýšľal, kde je, kto ho našiel, ako dlho tu je a či na Zemi vedia, že je vôbec tu. Čo ak ho vyhlásili za mŕtveho a oznámili to jeho rodičom v Québecu. Jeho matka by takú správu asi neprežila...
Premýšľal, pretože to bolo všetko, čo mohol robiť. Nemohol sa ani pohnúť, lebo každý pohyb vyvolával ostrú bolesť v koži, svaloch, kostiach, jednoducho všade. Nemohol hovoriť, lebo hrdlo mal spálené. Mohol len premýšľať a nechať prírodu, aby spravila svoje.
Premýšľanie ho však unavovalo. Podstatne viac, ako by si bol ochotný pripustiť. Často upadal do spánku a znovu sa zobúdzal. Znovu a znovu. Cítil však, že sa uzdravuje a zmieril sa s tým. Nič iné mu totiž neostávalo.
Oči mal zalepené, no sluch sa mu už uzdravoval. A nos mal tiež v dobrom stave. Preto počul, ako tá neznáma žena vstupuje do miestnosti a občas mu niečo hovorí tým svojím príjemným hlasom. Počúval ju celý očarený. Jej hlas mu znel ako žblnkot potôčika na vyprahnutej púšti.
Jej jazyk mu bol zvláštne povedomý. Počúval a počúval. Nič iné nemohol robiť. Niektoré slová veľmi pripomínali latinčinu, iné boli cudzie. Zneli akoby tak... germánsky. Gramatika bola jednoznačne latinská. To dokázal určiť bez problémov.
Spomenul si na to, čo vedel o Romanii. V situačných kurzoch pred touto misiou, ktoré im narýchlo poskytli pre prípad, že by museli pristáť na povrchu a nejako sa dohovoriť s tunajším obyvateľstvom, toho veľa nebolo.
Romania bola planéta, ktorej obyvateľstvo pôvodne pochádzalo zo Zeme. Boli to obyvatelia starovekej Rímskej ríše, ktorých nejaká cudzia rasa vzala a usadila na tejto planéte. Ich jazyk bol odvodenou formou klasickej latinčiny, ktorá sa v priebehu stáročí vyvíjala vlastným smerom.
V kurze ich naučili niekoľko základných fráz, no tie mu teraz boli nanič. Nemohol rozprávať, lebo hrdlo mal spálené. Okrem toho to, čo sa naučil v kurze, sa svojou výslovnosťou veľmi líšilo od jazyka, ktorým hovorila ta neznáma žena.
Počúval ju teda a snažil sa zapamätať si, ako hovorí. Snažil sa tiež prísť na význam jednotlivých slov. Niektoré mu boli známe. Doma na Zemi vyštudoval históriu a k tej patria aj staré jazyky. Mnohé slová však nepoznal. Snažil sa preto prísť na ich význam z kontextu viet. Občas sa mu to aj darilo...
Jeho telo sa regenerovalo. Sluch už mal úplne v poriadku, lebo hlas tej neznámej ženy počul normálne a nie ako cez tisícwattový reproduktor. Aj hrdlo sa mu už očividne uzdravovalo. Mohol už pregĺgať sliny, hoci s bolesťami. Stále však nemohol hovoriť.
Aj svaly na trupe a jednotlivých údoch sa mu uzdravovali, ale len veľmi pomaly. Cítil, že by nimi dokázal pohnúť, no každý pohyb ho stál veľkú námahu, lebo bol zvláštne zoslabnutý. Okrem toho bol dôkladne zabandážovaný, takže to bolo o to ťažšie.
Jeho pokusy o pohyby si museli všimnúť, lebo o niekoľko dní vošlo do miestnosti niekoľko osôb. Znovu bola s nimi tá neznáma žena, ktorá tak príjemne voňala. Zacítil aj ťažký korenistý pach mužskej vody po holení.
Ktosi pristúpil k jeho posteli. Chvíľu sa nič nedialo a potom sa ho ktosi opýtal po anglicky s ťažkým nemeckým prízvukom: „Priateľu, vnímate nás? Ak áno, pokúste sa pohnúť prstami ľavej ruky.“
To ho prekvapilo, no poslúchol. Sústredene a veľmi opatrne napriamil ukazovák na ľavej ruke a potom ho znovu pokrčil. Medzi ľuďmi v miestnosti sa ozval tichý šepot a ten muž povedal: „Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som Gerhard Lindenfelder a som tretím konzulom veľvyslanectva Terránskeho spoločenstva na planéte Romania. Som tu úradne, aby som sa s vami skontaktoval a vypočul vás. Potom uvážime, ako postupovať ďalej.“
Poručík nevedel, ako na to zareagovať. Prítomnosť akreditovaného diplomata ho potešila. Dodala mu pocit bezpečia, aký zvyčajne prítomnosť diplomata vyvoláva v človeku, ktorý je v problémoch v cudzej krajine.
Chvíľu bolo ticho a potom konzul zamyslene povedal: „Očividne ešte nemôžete komunikovať normálnym spôsobom a písmom to tiež nejde. Ale počkajte, na niečo si spomínam...“
Znovu bolo chvíľu ticho. Nakoniec si diplomat očividne spomenul a veselo povedal: „V tejto situácii môžeme využiť spôsob komunikácie, o ktorom som čítal v jednej starej knihe. Ja budem klásť otázky a vy mi budete odpovedať posunkami. Jedno pokynutie prstami ľavej ruky znamená áno, dve pokynutia znamenajú nie. Rozumiete mi?“
Poručík pohol ukazovákom ľavej ruky. Raz. Diplomat sa pochvalne zasmial: „Vidíte, že to funguje! Takže... pokúsime sa zistiť vašu hodnosť, meno a z ktorej ste lode. Keď ste sa totiž katapultoval, tak plamene z vašej horiacej stíhačky zasiahli aj vás a vaša uniforma začala tiež horieť. Spadli ste do obilného poľa, ktoré sa chytilo plameňom a ešte viac vás popálilo. Do tejto nemocnice vás priviezli s popáleninami tretieho a štvrtého stupňa, ale už sa zotavujete, aspoň podľa uistení tunajších doktorov. Musím priznať, že tunajšia medicína je na veľmi vysokej úrovni. Nemusíte sa teda obávať o svoje zdravie a ani o svoju pravú nohu, ktorú ste mal úplne zuhoľnatenú. Spravili vám novú a plne funkčnú. Ani nepoznáte rozdiel. O to, čo máte medzi nohami, sa tiež nemusíte báť, to sa vám zachovalo v plne funkčnom stave, aj keď asi len zázrakom vďaka popruhom padáku a sedačke...“
Na chvíľku stíchol a potom sa opýtal: „Takže vaše meno a hodnosť. Z vašej uniformy a dokladov nezostalo prakticky nič, takže to musíme zistiť tu a teraz. Začneme loďou, na ktorej ste slúžil.“
Bolo počuť tiché klopkanie prstov na plastovú obrazovku a konzul potom zamyslene poznamenal: „Keďže ste sa katapultoval zo stíhačky, tak predpokladám, že ste stíhací pilot. Je to tak?“ Poručík raz pohol prstom na znak súhlasu.
Diplomat pokračoval: „Obmedzíme sa teda na tie lode, ktoré mali na palube stíhače. Budem ich postupne vymenovávať a vy ma zastavte pri mene vašej lode. Takže...ESS Kanton... ESS Nanjing... ESS Admiral Kuznecov... ESS Saratoga...“
V tej chvíli poručík pohol prstom a konzul sa zháčil: „Takže ste zo Saratogy?“ Poručík znovu potvrdil a konzul si vzdychol: „Z tej lode boli najväčšie straty. Ale veľa pilotov sa zachránilo na iných lodiach...“ Chvíľu niečo vyťukával do tabletu, aspoň to tak znelo.
Potom povedal: „Takže ste stíhací pilot zo Saratogy. Skúsime určiť váš volací znak, lebo to by nám nesmierne pomohlo a je to rýchlejšie, ako keby sme mali prácne zisťovať vaše meno písmeno po písmene. Najprv teda určíme prvé písmeno vášho volacieho znaku. Budem postupne hovoriť písmená abecedy a vy ma zastavte pri danom písmene. A... B... C... D... E...“
Zastavil ho pri elku. Potom určovali ďalšie písmeno volacieho znaku. Poručík si domyslel, prečo je to jednoduchšie. Záznamy medzi jednotlivými loďami sa neustále synchronizovali kvôli bezpečnosti. Keby bola nejaká loď zničená, ako v tomto prípade Saratoga, boli jej záznamy bezpečne uchované v databankách tucta iných lodí. Pri pátraní po preživších to nesmierne pomáhalo.
O niekoľko minút už diplomat hľadal vo svojom tablete jeho volací znak LK8 a študoval jeho osobné záznamy. Nakoniec zdvihol hlavu a ticho povedal: „Vy ste počas bitky zničil tri tucty varanských stíhačiek a získal ste vďaka tomu zlaté krídla? Záznam bol potvrdený vaším nadriadeným a aj kapitánom Saratogy ešte pred zničením lode!“ Poručík raz pohol prstom, pretože to bola potešujúca informácia.
Diplomat sa otočil k ostatným v miestnosti a povedal im niečo tunajším jazykom. Očividne ho ovládal dobre, no mal, podobne ako v angličtine, ťažký nemecký prízvuk. Medzi ľuďmi v miestnosti to znovu zašumelo, no bolo počuť aj obdivné vzdychanie. Ale len krátko.
Diplomat ľudí hneď utíšil a povedal: „Poručík, ste hrdina! Vďaka vami vynájdenej taktike bola Romania uchránená od obsadenia Varanmi. Zničil a zahnal ste ich stíhačky. Keď to videli ich veľké lode, tak sa obrátili a odleteli. Naša a alteránska flotila ich prenasledovali a v dvoch menších potýčkach mnoho lodí zničili. Zvyšok sa však uchýlil na Dakaru, kde na nich nemôžeme. Zatiaľ.“
Odkašľal si a pokračoval: „Každopádne vám odteraz budú tunajší lekári venovať tú najlepšiu starostlivosť. Ste totiž aj ich hrdinom.“ V tom však zmĺkol, pretože sa zahľadel na poručíkov ukazovák, ktorý sa začal prudko chvieť.
Chvíľu na to diplomat hľadel a potom spozoroval frekvenciu pohybov prsta raneného. Neboli náhodné. Boli pravidelné! Akoby niečo vyklepával, no nemal oporu, takže to nebolo počuť.
Nakoniec diplomat pochopil: Morzeovka! To ho prekvapilo. Netušil, že niekto ešte ovláda znakovú abecedu. Na Zemi to už bolo dosť vzácne a ani on sám ju nepoznal. Počul však o tom.
Opatrne odpovedal: „Poručík, ľutujem, ale morzeovú abecedu nepoznám. Sľubujem vám však, že nájdem niekoho, kto tomu rozumie a bude vám môcť tlmočiť.“
Mark prestal hýbať prstom, lebo pochopil, že je to zbytočné. Pritom chcel len tak málo. Aby ten chlap, ktorý smrdel tou príšernou kolínskou, odstúpil trochu ďalej, lebo ho z toho dráždi nos.
Konzul odišiel a s ním aj väčšina jeho sprievodcov. Očividne mali dobrú náladu. Aspoň tak sa mu to zdalo podľa toho, ako veselo medzi sebou debatovali.
Nedivil sa im. Práve stretli hrdinu. Bojovníka, ktorý preukázal pri obrane ich planéty mimoriadne hrdinstvo a zabil veľa nepriateľov. On sám sa však ako hrdina necítil. Konal si len svoju povinnosť...
Čuchom pocítil, že tá tajomná žena, ktorá tak príjemne kvetinovo voňala, neodišla. Potichu podišla k nemu a sadla si k jeho posteli. Bola veľmi ticho, no dokázal sluchom rozoznať jej dych a zároveň pocítil, že tá príjemná kvetinová vôňa zosilnela, takže musela byť bližšie ako predtým.
Dlhú chvíľu bolo ticho a potom sa žena nahla tesne k nemu. Nevedel, čo robí, no cítil jej vôňu z tesnej blízkosti. Dokonca pocítil aj jej telesné teplo. Niečo robila, no nevedel čo. Potom sa všetko ponorilo do tmy a ticha...