Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Kapitola 03. – Doktorka
Všetko okolo neho utíchlo. Zrazu ktosi vedľa neho ticho ale zreteľne povedal: „Otvorte oči!“ Spoznal ten hlas. Bol to hlas tej ženy, ktorá ho ošetrovala. Teraz však hovorila po anglicky. Alebo nie? V každom prípade jej bez problémov rozumel.
Opatrne otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Stál v nejakej veľkej tmavej miestnosti, z ktorej prakticky nič nevidel. Odkiaľsi zhora dopadal na jeho hlavu kúžeľ svetla, ktorý osvetľoval dve osoby.
Prvou bol on sám. Mal na sebe leteckú kombinézu, ktorú mal na sebe počas bitky hore na orbite. Bola však čistá a nepoškodená. Terránsky konzul mu však povedal, že uniforma na ňom zhorela, či nie?
Druhou osobou bola mladá žena, ktorá stála na druhej strane svetelného kúžeľa. Vyzerala asi tak na dvadsaťpäť až tridsať rokov, no zdanie mohlo klamať. Celú jej postavu totiž zahaľovala biela kombinéza podobná tým, ktoré na Zemi nosili chemici a vedci vo svojích laboratóriách pri narábaní s nebezpečnými látkami. Ruky, nohy, ba dokonca aj vlasy jej kryla kombinéza. Vidieť bolo len tvár.
Bola to však tvár anjela. Hlboké hnedé oči, do ktorých sa tak príjemne hľadelo. Rovný nos. Bledé úzke pery zovreté v prísnej priamke. To všetko vytváralo mimoriadne príjemný dojem.
Pokúsil sa niečo povedať a na jeho veľké prekvapenie sa mu to aj podarilo: „Čo... čo sa stalo? Kde sme to?“ Pozrela do tabletu, ktorý držala v ruke a potom sa rozhliadla okolo seba.
Nakoniec sa pohľadom vrátila k nemu a odpovedala: „Sme vo vašej mysli. Toto zariadenie...“ načiahla ruku a dotkla sa jeho hlavy tesne nad uchom: „... sme dostali od Antikov pred päťdesiatimi rokmi. Umožňuje spojenie dvoch myslí a je veľmi užitočné v prípadoch, ako je tento. Nechcela som to použiť skôr, než budete plne pri vedomí kvôli istým problémom, pred ktorými nás Antikovia varovali. Teraz k vášmu stavu. V skutočnosti nemôžete rozprávať a niekoľko dní to ešte potrvá. Priebežne vám dávame do poriadku hrdlo. Zatiaľ to však ešte nechávam na prírodu, aby spravila svoj kus roboty. Rovnako ako pri vašich očiach, ktoré sa ešte úplne neuzdravili. O niekoľko dní až týždňov však budete znovu vidieť a hovoriť, ako predtým. Potom začneme s vašou rekonvalescenciou.“
Usmial sa: „To je dobré.“ Prikývla: „Áno, to je. Teraz mi povedzte, ako sa cítite. Či vás niečo bolí, alebo či si niečo necítite. Väčšinu vášho tela sme museli nanovo vytvoriť z genetického materiálu, ktorý sme umelo naklonovali z toho, čo z vás zvýšilo. Našťastie lebka vydržala a ochránila mozog. Čiastočne aj vďaka prilbe, ktorú ste mal na sebe...“
Načiahol k nej ruku a prerušil ju: „Azda by bolo vhodné, keby sme sa navzájom predstavili. Ja som Mark Lassan, poručík vojnového loďstva Terránskeho spoločenstva planét.“ Pochopila a nesmelo sa usmiala. Potom stisla podávanú ruku a odvetila: „Ja som Aurelia Septimia z rodu Corneliovcov a som lekárkou na oddelení genetickej medicíny. Som zodpovedná za vašu liečbu, poručík!“
Stiahla ruku a pokračovala: „To, čo vám pred chvíľou povedal váš konzul, nie je pravda. Priviezli vás sem v hroznom stave. Mal ste popáleniny najvyššieho stupňa na väčšine povrchu tela. Ľavú nohu od kolena nadol a väčšinu pravej nohy ste mal úplne spálenú. Myslím tým, že z nej bolo uhlie. Rovnako aj pravú ruku od lakťa k prstom. Vnútorné orgány ste mal upečené a predná časť brucha vám chýbala. Prakticky jediná časť vášho tela, ktorá ostala relatívne nepoškodená, bola hlava, ktorú vám ochránila prilba. Vravím relatívne, pretože ústnu a nosovú dutinu ste mal veľmi poškodenú horúčavou. Rovnako aj oči a uši. Prekvapivo však váš mozog odolal, hoci sa to zdá nemožné.“
Milo sa naňho usmiala, aby mu dodala nádej po tom bezútešnom zozname jeho zranení: „Nebojte sa. Naša medicína je na podstatne vyššej úrovni ako vaša. Zachránili sme váš mozog, takže vaša osobnosť vôbec neutrpela. Teda aspoň dúfam. Neskôr vám spravíme osobnostný prieskum, aby sme zistili, ako na tom ste po psychickej stránke. Z nepoškodených buniek, ktoré ostali pod prilbou na hlave a na zadnej časti tela, ktorá bola chránená sedačkou, sme naklonovali nové tkanivá a vypestovali sme vám prakticky väčšinu vášho tela. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa to. Vytvorili sme nové kosti, šľachy, nervy, tkanivá, krvný systém, kompletné vnútorné ústrojenstvo a nanovo to pokryli kožou.“
Veselo sa usmiala: „Nemusíte sa teda báť, že by vás po návrate na Zem vaša manželka nespoznala.“ Sklonil hlavu: „Nemám manželku.“ Doktorka sa zarazila: „To je mi ľúto. Prepáčte, ak som sa vás dotkla.“
Pozrel na ňu a jemne sa usmial: „Som slobodný. Nikdy som sa neoženil. Jednoducho som nenašiel tú pravú...“ Pochopila a veselo sa usmiala: „Ani ja, hoci mi to rodičia doposiaľ vyčítajú. Ale nebojte sa! Raz nájdete tú pravú...“
Prikývol: „Čo so mnou bude teraz?“ Zvážnela: „Dokončíme vašu liečbu. Telo potrebuje určitý čas, aby sa zžilo s klonovanými tkanivami a čím dlhší čas to je, tým lepšie sa nám podarí opraviť chybné bunkové štruktúry. Podľa môjho odhadu to potrvá ešte asi päť týždňov. Potom začne fáza rehabilitácie, keď sa budete musieť naučiť znovu používať svoje telo. Ako malé dieťa. Budete sa musieť naučiť chodiť, manipulovať rukami a podobne. Všetko od začiatku. Bude chvíľu trvať, kým si zvyknete na svoje nové údy a orgány. Nakoniec však bude všetko tak, ako má byť. Ak všetko pôjde dobre, tak o nejakých šesť až sedem mesiacov budete naspäť na Zemi.“
Pozrela do tabletu vo svojich rukách a potom naňho: „Musím už ísť. Čakajú ma ďalšie povinnosti.“ Placho sa usmial: „Ďalší pacienti?“ Pokrútila hlavou: „Nie. Počas bitky na orbite a po nej sme prijali mnoho vašich kolegov, no väčšina sa už vrátila na Zem. Vy ste najhorší prípad. Som však zároveň aj vedkyňou a robím aj vedecké experimenty v oblasti genetiky. Musím skontrolovať svoje projekty. Neskôr sa za vami ešte zastavím, poručík...“
Usmiala sa naňho a nahla sa k nemu. Znovu pocítil tú príjemnú kvetinovú vôňu. Siahla rukou k jeho uchu a svet sa znovu ponoril do tmy a ticha.
Po chvíli si uvedomil, že znovu počuje jemné cvrlikanie a pípanie lekárskych prístrojov okolo seba. Doktorka Aurelia čosi povedala vo svojom jazyku, no už jej nerozumel.
Keď odišla, chvíľu ešte premýšľal nad tým, čo sa stalo. Skúsenosť rozhovoru v mysli bola nová a neočakávaná. Vedel, že existujú zariadenia, ktoré umožňujú podobný kontakt dvoch myslí. Z povestí, ktoré sa tradovali vo flotile, vedel, že podobné zariadenia používa terránska kontrarozviedka na výsluch špiónov. V mysli sa totiž nedá klamať. Vaše myšlienky vás prezradia. Toto, čo prežil, však bolo niečo iné...
Prežitý kontakt s cudzou mysľou a aj toto premýšľanie ho unavili. Spočiatku sa mu to nezdalo až tak vyčerpávajúce, no teraz si jasne uvedomoval, že je unavený a bolí ho hlava. Ani sa nenazdal a zaspal...
Doktorka mala pravdu. Jeho uzdravovanie pokračovalo dobrým tempom. Občas ho brávali do inej miestnosti, kde ho strkali do nejakého stroja. Myslel si, že je to nejaká obdoba pozemského tomografu, no bolo to niečo odlišné. Cítil pritom nepríjemné svrbenie v hrdle či na nohách a najviac mu pritom vadilo, že sa nemôže poškrabať. Každopádne sa po každom použití toho stroja cítil lepšie. Teda sa mu to aspoň zdalo.
Po dvoch týždňoch mu doktori sňali obväzy a vyšetrili oči. Nevidel dobre. Vlastne nevidel skoro nič. Len rozmazané svetelné škvrny. Každý pohľad ho bolel.
Vedeli to aj doktori. Preto mu oči natreli nejakou masťou a znovu mu ich zaviazali. Tento krát však použili len ľahký obväz, ktorý ho vôbec netlačil.
Štyrikrát do dňa mu snímali obväzy z očí a natierali mu ich masťou. Zrak sa mu postupne zlepšoval a pri preväzovaní už videl nielen svetelné škvrny, ale normálne tvary. Stále to však nebolo tak, ako by to malo byť.
Rovnako sa mu uzdravovalo aj hrdlo. V ústach sa mu tvorili sliny, ktoré ho nútili prehĺtať. To ho bolelo. Dvakrát do dňa, vždy ráno a večer, mu prikladali z oboch strán na hrdlo nejaký zvláštny prístroj, ktorý vydával nepríjemný bzučivý zvuk. Napodiv mu to však upokojilo hrdlo a už po niekoľkých dňoch dokázal vydávať zvuky podobné reči. Nedokázal artikulovať, no bolo to stále viac ako len chrčanie.
Doktorka Aurelia naňho dozerala pri každom liečebnom úkone. Často jej pritom pomáhali iní lekári, no vždy tam bola. Stála vedľa jeho lôžka, usmievavá, sympatická, s tabletom v ruke, a pozorovala jeho pokroky...
Málokedy s ním komunikovala. Bolo to nezvyklé. Lekári na Zemi s pacientmi vždy hovorili, pýtali sa ich na to, ako sa cítia. Ona však bola iná. Nekomunikovala s ním. Na jeho nesmelé posunky, že sa s ňou chce rozprávať len pokrútila hlavou a šibalsky sa usmiala. Nesmierne ho to rozčuľovalo, pretože sa mu páčila a rád by sa o nej dozvedel viac. Možno by sa ju pokúsil aj zbaliť...
Pred každým liečebným úkonom ho dôkladne preskenovala antickým lekárskym skenerom a po skončení procedúry znovu. Výsledky sa jej priebežne ukladali do tabletu, pretože vždy doň pozorne hľadela. Občas sa zamračila, občas súhlasne pokývala hlavou a naťukala do tabletu nejakú poznámku svojimi štíhlymi prstami.
Asi po troch týždňoch ho začal nejaký mladý lekár učiť rozprávať a artikulovať. Bolo to namáhavé. Poručík sa musel sústrediť, aby prinútil svoje hlasivky vydať ten správny zvuk. Boli to hodiny a hodiny únavného monotónneho opakovania tých istých hlások, slabík a jednoduchých slov.
Doktorka ho pritom pozorovala a robila si poznámky do tabletu. Nakoniec jedného dňa, keď bol vyčerpaný on a aj mladý lekár, ktorý ho učil rozprávať, mu nariadila odpočinok. Mladý lekár odišiel, no ona ostala.
Pozoroval ju, ako z vrecka svojho lekárskeho plášťa vyťahuje dva malé kovové trojuholníky. Nahla sa k nemu a jeden mu priložila na tvár medzi pravé oko a ucho.
V tom okamihu ho znovu pohltila tma a ticho. Znovu sa ocitol v tme osvetlenej len kužeľom svetla dopadajúceho odkiaľsi zhora. Obzrel sa, no nič iné nevidel.
Zrazu sa asi meter pred ním objavila ona. Jednoducho vykročila z tmy do svetla a zastavila sa pred ním.
Jemne pokývol hlavou a ticho povedal: „Doktorka.“ Ona sa usmiala a rovnako prikývla: „Poručík.“ Niečo naťukala do tabletu, ktorý aj teraz držala v ruke. Potom sa znovu usmiala: „Vaša liečba úspešne napreduje. Hlasivky sa vám úspešne uzdravili a čoskoro sa ich naučíte plne používať tak, ako to bolo pred tou bitkou.“
Niečo znovu skontrolovala v tablete a pokračovala: „Zvolila som tento spôsob komunikácie, pretože vás nechcem zbytočne presiľovať. Mohlo by to uškodiť vášmu organizmu. Zajtra začneme s vašou rekonvalescenciou, čo sa týka pohybových aktivít. Sedieť už dokážete, no musíte sa naučiť znovu používať ruky a nohy. Začneme s jednoduchšími úkonmi, ako je ohýnanie končatín v kĺboch. Potom sa postupne postavíte na vlastne nohy a začnete chodiť a behať. Súbežne s tým budete cvičiť jemnú motoriku, používanie prstov a podobne. Nebojte, nebudú to žiadne kondičné cviky. Zatiaľ len základy a postupne pristúpime k zložitejším úkonom a kondičnému tréningu.“
Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: „Doteraz som s pohybovými aktivitami nechcela začínať, hoci by to bolo treba. Vaše telo však reagovalo na nové orgány, najmä na nové tkanivá v nohách, dosť odmietavo. Nakoniec sa však všetko podarilo dotiahnuť do úspešného konca, takže vás môžem naučiť chodiť...“
Trochu zneistela: „To však nie je to hlavné, prečo teraz s vami hovorím. Terránsky veľvyslanec informoval Zem o vašej liečbe. Rovnako ako v prípade všetkých ostatných, ktorí boli ranení v tej bitke. Zariadil už prevoz všetkých ľahších prípadov na Zem a tiež aj prevoz pozostatkov padlých, teda aspoň tých, ktorých sa nám podarilo objaviť...“
Zmĺkla a po chvíľke ticha pokračovala: „Oznámil mi, že zo Zeme prišla požiadavka o kontakt s vami, poručík. Vaša matka bola veľmi potešená, že ste prežil bitku. Poslala vám telepozdrav. Zajtra vám ho dám prehrať. Tiež chce od vás telepozdrav, aby videla, ako na tom ste, takže to zajtra skúsime nahrať, aj keď to bude pre vás veľmi vysiľujúce a namáhavé vzhľadom k vaším rečových schopnostiam.“
Znovu sa na chvíľu odmlčala a nakoniec neisto pokračovala: „Prišla som vám však najmä povedať, že na vás už nebudem mať toľko času, ako doposiaľ. V tejto chvíli na orbite prebieha ďalšia bitka medzi Varanmi a flotilami našich spojencov. Očakávame ďalší nával ranených, takže sa budem musieť starať o ďalšie prípady.“
Spozornel: „Varani zasa zaútočili?“ Smutne prikývla: „Áno, a dokonca ešte vo väčšej miere. Medzi touto planétou a štvrtou planétou sústavy bojuje teraz asi dvetisíc lodí. Ríšska admirálka Antickej ríše Anna Kornilovová osobne vedie našu obranu zo svojej vlajkovej lode Imperator. Má tu niekoľko desiatok svojích lodí. Myslím, že má dokonca dve stovky bitevných lodí a krížnikov, ale neviem presné počty. Terránske spoločenstvo, Keránska ríša, Noxovia a Saliánska ríša tiež vyslali svoje flotily na našu obranu, takže dúfame, že sa udržíme.“
Zamyslel sa: „Prečo neevakujete obyvateľstvo?“ Pokrčila plecami a rezignovane odvetila: „Kam? V tejto galaxii nie je bezpečná žiadna planéta. Varani útočia všade... Okrem toho Romania je náš domov a máme tu vybudované všetky kapacity. Nemocnice, základne, mestá, zásobovacie strediská... Všetky ostatné naše planéty, všetkých sedemnásť, ktoré máme, to sú len kolónie slúžiace na zásobovanie. Ich obyvateľstvo sa uchýlili sem k nám, na hlavnú planétu už na začiatku ofenzívy. Nemáme kam ísť, takže sa musíme udržať...“
Poručík naprázdno preglgol a potom ju požiadal: „Mohli by ste ma prepojiť s nejakým dôstojníkom, ktorý by mi mohol povedať viac o tom, čo sa deje na orbite?“ Doktorka však len pokrútila hlavou: „To nie je možné. Všetci sú teraz vyťažení vojenskými vecami. Aj ja. Už musím ísť. Začínajú privážať prvých ranených.“
V tom okamihu zmizla z jeho zorného poľa a po chvíli sa svet vrátil do normálu. Bol znovu v nemocničnej izbe. Doktorka sa ospravedlňujúco usmiala a o sekundu už videl len jej chrbát, keď odchádzala z miestnosti.
Zamyslene za ňou hľadel a hlavou mu vírili myšlienky. Na rozdiel od prvého stretnutia mu teraz pripadala trochu bezradná a vystrašená. Zároveň však vyzerala, že ju on, jej pacient, zaujíma aj po ľudskej stránke. To, ako mu hovorila o telepozdrave od jeho matky na Zemi, o tom svedčilo. Bolo to len niekoľko slov, no tón, ktorým mu to povedala, svedčil o istej láskavosti v jej hlase. Alebo skôr empatii? Nebol si istý, no tešilo ho to.
Potom sa zamyslel nad istým detailom, ktorý mu predtým unikal. To, že nevedela o strategicko-taktickej situácii veľa, bolo pochopiteľné. Ale ako komunikovala s vonkajším svetom, keď bola spojená s ním v jeho mysli? On sám bol predsa úplne odrezaný od vonkajších vnemov, keď mal nasadený ten prístroj. A čo ten jej tablet? Neustále doňho niečo písala, alebo v ňom niečo čítala.
To, že v ňom boli jeho zdravotné záznamy, by si vedel vysvetliť. Ale čo ak tam toho bolo viac? Pohodlne mohla komunikovať s ním cez tie antické vecičky a zároveň mohla komunikovať na inom kanále s kolegami lekármi alebo hoci aj s terránskym veľvyslanectvom na Romanii...
Nebol si ňou istý a nevedel, čo si má o nej myslieť. Na jednej strane ho fyzicky a aj duševne priťahovala. Bola milá a empatická, keď s ním komunikovala. Na druhej strane si však od neho držala odstup. Bolo to síce pochopiteľné z lekárskeho hľadiska a vzťahu lekárky k pacientovi. V jej odstupe však bolo niečo iné. Akoby sa pred ním chránila...
Mentálne pochody a priama komunikácia medzi dvoma mysľami ho znovu unavili, k čomu sa pridala aj únava z predchádzajúceho hlasového cvičenia. Zavrel oči a ani sám nevedel ako, ale v nasledujúcom okamihu spal ako malé dieťa.
Všetko okolo neho utíchlo. Zrazu ktosi vedľa neho ticho ale zreteľne povedal: „Otvorte oči!“ Spoznal ten hlas. Bol to hlas tej ženy, ktorá ho ošetrovala. Teraz však hovorila po anglicky. Alebo nie? V každom prípade jej bez problémov rozumel.
Opatrne otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Stál v nejakej veľkej tmavej miestnosti, z ktorej prakticky nič nevidel. Odkiaľsi zhora dopadal na jeho hlavu kúžeľ svetla, ktorý osvetľoval dve osoby.
Prvou bol on sám. Mal na sebe leteckú kombinézu, ktorú mal na sebe počas bitky hore na orbite. Bola však čistá a nepoškodená. Terránsky konzul mu však povedal, že uniforma na ňom zhorela, či nie?
Druhou osobou bola mladá žena, ktorá stála na druhej strane svetelného kúžeľa. Vyzerala asi tak na dvadsaťpäť až tridsať rokov, no zdanie mohlo klamať. Celú jej postavu totiž zahaľovala biela kombinéza podobná tým, ktoré na Zemi nosili chemici a vedci vo svojích laboratóriách pri narábaní s nebezpečnými látkami. Ruky, nohy, ba dokonca aj vlasy jej kryla kombinéza. Vidieť bolo len tvár.
Bola to však tvár anjela. Hlboké hnedé oči, do ktorých sa tak príjemne hľadelo. Rovný nos. Bledé úzke pery zovreté v prísnej priamke. To všetko vytváralo mimoriadne príjemný dojem.
Pokúsil sa niečo povedať a na jeho veľké prekvapenie sa mu to aj podarilo: „Čo... čo sa stalo? Kde sme to?“ Pozrela do tabletu, ktorý držala v ruke a potom sa rozhliadla okolo seba.
Nakoniec sa pohľadom vrátila k nemu a odpovedala: „Sme vo vašej mysli. Toto zariadenie...“ načiahla ruku a dotkla sa jeho hlavy tesne nad uchom: „... sme dostali od Antikov pred päťdesiatimi rokmi. Umožňuje spojenie dvoch myslí a je veľmi užitočné v prípadoch, ako je tento. Nechcela som to použiť skôr, než budete plne pri vedomí kvôli istým problémom, pred ktorými nás Antikovia varovali. Teraz k vášmu stavu. V skutočnosti nemôžete rozprávať a niekoľko dní to ešte potrvá. Priebežne vám dávame do poriadku hrdlo. Zatiaľ to však ešte nechávam na prírodu, aby spravila svoj kus roboty. Rovnako ako pri vašich očiach, ktoré sa ešte úplne neuzdravili. O niekoľko dní až týždňov však budete znovu vidieť a hovoriť, ako predtým. Potom začneme s vašou rekonvalescenciou.“
Usmial sa: „To je dobré.“ Prikývla: „Áno, to je. Teraz mi povedzte, ako sa cítite. Či vás niečo bolí, alebo či si niečo necítite. Väčšinu vášho tela sme museli nanovo vytvoriť z genetického materiálu, ktorý sme umelo naklonovali z toho, čo z vás zvýšilo. Našťastie lebka vydržala a ochránila mozog. Čiastočne aj vďaka prilbe, ktorú ste mal na sebe...“
Načiahol k nej ruku a prerušil ju: „Azda by bolo vhodné, keby sme sa navzájom predstavili. Ja som Mark Lassan, poručík vojnového loďstva Terránskeho spoločenstva planét.“ Pochopila a nesmelo sa usmiala. Potom stisla podávanú ruku a odvetila: „Ja som Aurelia Septimia z rodu Corneliovcov a som lekárkou na oddelení genetickej medicíny. Som zodpovedná za vašu liečbu, poručík!“
Stiahla ruku a pokračovala: „To, čo vám pred chvíľou povedal váš konzul, nie je pravda. Priviezli vás sem v hroznom stave. Mal ste popáleniny najvyššieho stupňa na väčšine povrchu tela. Ľavú nohu od kolena nadol a väčšinu pravej nohy ste mal úplne spálenú. Myslím tým, že z nej bolo uhlie. Rovnako aj pravú ruku od lakťa k prstom. Vnútorné orgány ste mal upečené a predná časť brucha vám chýbala. Prakticky jediná časť vášho tela, ktorá ostala relatívne nepoškodená, bola hlava, ktorú vám ochránila prilba. Vravím relatívne, pretože ústnu a nosovú dutinu ste mal veľmi poškodenú horúčavou. Rovnako aj oči a uši. Prekvapivo však váš mozog odolal, hoci sa to zdá nemožné.“
Milo sa naňho usmiala, aby mu dodala nádej po tom bezútešnom zozname jeho zranení: „Nebojte sa. Naša medicína je na podstatne vyššej úrovni ako vaša. Zachránili sme váš mozog, takže vaša osobnosť vôbec neutrpela. Teda aspoň dúfam. Neskôr vám spravíme osobnostný prieskum, aby sme zistili, ako na tom ste po psychickej stránke. Z nepoškodených buniek, ktoré ostali pod prilbou na hlave a na zadnej časti tela, ktorá bola chránená sedačkou, sme naklonovali nové tkanivá a vypestovali sme vám prakticky väčšinu vášho tela. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa to. Vytvorili sme nové kosti, šľachy, nervy, tkanivá, krvný systém, kompletné vnútorné ústrojenstvo a nanovo to pokryli kožou.“
Veselo sa usmiala: „Nemusíte sa teda báť, že by vás po návrate na Zem vaša manželka nespoznala.“ Sklonil hlavu: „Nemám manželku.“ Doktorka sa zarazila: „To je mi ľúto. Prepáčte, ak som sa vás dotkla.“
Pozrel na ňu a jemne sa usmial: „Som slobodný. Nikdy som sa neoženil. Jednoducho som nenašiel tú pravú...“ Pochopila a veselo sa usmiala: „Ani ja, hoci mi to rodičia doposiaľ vyčítajú. Ale nebojte sa! Raz nájdete tú pravú...“
Prikývol: „Čo so mnou bude teraz?“ Zvážnela: „Dokončíme vašu liečbu. Telo potrebuje určitý čas, aby sa zžilo s klonovanými tkanivami a čím dlhší čas to je, tým lepšie sa nám podarí opraviť chybné bunkové štruktúry. Podľa môjho odhadu to potrvá ešte asi päť týždňov. Potom začne fáza rehabilitácie, keď sa budete musieť naučiť znovu používať svoje telo. Ako malé dieťa. Budete sa musieť naučiť chodiť, manipulovať rukami a podobne. Všetko od začiatku. Bude chvíľu trvať, kým si zvyknete na svoje nové údy a orgány. Nakoniec však bude všetko tak, ako má byť. Ak všetko pôjde dobre, tak o nejakých šesť až sedem mesiacov budete naspäť na Zemi.“
Pozrela do tabletu vo svojich rukách a potom naňho: „Musím už ísť. Čakajú ma ďalšie povinnosti.“ Placho sa usmial: „Ďalší pacienti?“ Pokrútila hlavou: „Nie. Počas bitky na orbite a po nej sme prijali mnoho vašich kolegov, no väčšina sa už vrátila na Zem. Vy ste najhorší prípad. Som však zároveň aj vedkyňou a robím aj vedecké experimenty v oblasti genetiky. Musím skontrolovať svoje projekty. Neskôr sa za vami ešte zastavím, poručík...“
Usmiala sa naňho a nahla sa k nemu. Znovu pocítil tú príjemnú kvetinovú vôňu. Siahla rukou k jeho uchu a svet sa znovu ponoril do tmy a ticha.
Po chvíli si uvedomil, že znovu počuje jemné cvrlikanie a pípanie lekárskych prístrojov okolo seba. Doktorka Aurelia čosi povedala vo svojom jazyku, no už jej nerozumel.
Keď odišla, chvíľu ešte premýšľal nad tým, čo sa stalo. Skúsenosť rozhovoru v mysli bola nová a neočakávaná. Vedel, že existujú zariadenia, ktoré umožňujú podobný kontakt dvoch myslí. Z povestí, ktoré sa tradovali vo flotile, vedel, že podobné zariadenia používa terránska kontrarozviedka na výsluch špiónov. V mysli sa totiž nedá klamať. Vaše myšlienky vás prezradia. Toto, čo prežil, však bolo niečo iné...
Prežitý kontakt s cudzou mysľou a aj toto premýšľanie ho unavili. Spočiatku sa mu to nezdalo až tak vyčerpávajúce, no teraz si jasne uvedomoval, že je unavený a bolí ho hlava. Ani sa nenazdal a zaspal...
Doktorka mala pravdu. Jeho uzdravovanie pokračovalo dobrým tempom. Občas ho brávali do inej miestnosti, kde ho strkali do nejakého stroja. Myslel si, že je to nejaká obdoba pozemského tomografu, no bolo to niečo odlišné. Cítil pritom nepríjemné svrbenie v hrdle či na nohách a najviac mu pritom vadilo, že sa nemôže poškrabať. Každopádne sa po každom použití toho stroja cítil lepšie. Teda sa mu to aspoň zdalo.
Po dvoch týždňoch mu doktori sňali obväzy a vyšetrili oči. Nevidel dobre. Vlastne nevidel skoro nič. Len rozmazané svetelné škvrny. Každý pohľad ho bolel.
Vedeli to aj doktori. Preto mu oči natreli nejakou masťou a znovu mu ich zaviazali. Tento krát však použili len ľahký obväz, ktorý ho vôbec netlačil.
Štyrikrát do dňa mu snímali obväzy z očí a natierali mu ich masťou. Zrak sa mu postupne zlepšoval a pri preväzovaní už videl nielen svetelné škvrny, ale normálne tvary. Stále to však nebolo tak, ako by to malo byť.
Rovnako sa mu uzdravovalo aj hrdlo. V ústach sa mu tvorili sliny, ktoré ho nútili prehĺtať. To ho bolelo. Dvakrát do dňa, vždy ráno a večer, mu prikladali z oboch strán na hrdlo nejaký zvláštny prístroj, ktorý vydával nepríjemný bzučivý zvuk. Napodiv mu to však upokojilo hrdlo a už po niekoľkých dňoch dokázal vydávať zvuky podobné reči. Nedokázal artikulovať, no bolo to stále viac ako len chrčanie.
Doktorka Aurelia naňho dozerala pri každom liečebnom úkone. Často jej pritom pomáhali iní lekári, no vždy tam bola. Stála vedľa jeho lôžka, usmievavá, sympatická, s tabletom v ruke, a pozorovala jeho pokroky...
Málokedy s ním komunikovala. Bolo to nezvyklé. Lekári na Zemi s pacientmi vždy hovorili, pýtali sa ich na to, ako sa cítia. Ona však bola iná. Nekomunikovala s ním. Na jeho nesmelé posunky, že sa s ňou chce rozprávať len pokrútila hlavou a šibalsky sa usmiala. Nesmierne ho to rozčuľovalo, pretože sa mu páčila a rád by sa o nej dozvedel viac. Možno by sa ju pokúsil aj zbaliť...
Pred každým liečebným úkonom ho dôkladne preskenovala antickým lekárskym skenerom a po skončení procedúry znovu. Výsledky sa jej priebežne ukladali do tabletu, pretože vždy doň pozorne hľadela. Občas sa zamračila, občas súhlasne pokývala hlavou a naťukala do tabletu nejakú poznámku svojimi štíhlymi prstami.
Asi po troch týždňoch ho začal nejaký mladý lekár učiť rozprávať a artikulovať. Bolo to namáhavé. Poručík sa musel sústrediť, aby prinútil svoje hlasivky vydať ten správny zvuk. Boli to hodiny a hodiny únavného monotónneho opakovania tých istých hlások, slabík a jednoduchých slov.
Doktorka ho pritom pozorovala a robila si poznámky do tabletu. Nakoniec jedného dňa, keď bol vyčerpaný on a aj mladý lekár, ktorý ho učil rozprávať, mu nariadila odpočinok. Mladý lekár odišiel, no ona ostala.
Pozoroval ju, ako z vrecka svojho lekárskeho plášťa vyťahuje dva malé kovové trojuholníky. Nahla sa k nemu a jeden mu priložila na tvár medzi pravé oko a ucho.
V tom okamihu ho znovu pohltila tma a ticho. Znovu sa ocitol v tme osvetlenej len kužeľom svetla dopadajúceho odkiaľsi zhora. Obzrel sa, no nič iné nevidel.
Zrazu sa asi meter pred ním objavila ona. Jednoducho vykročila z tmy do svetla a zastavila sa pred ním.
Jemne pokývol hlavou a ticho povedal: „Doktorka.“ Ona sa usmiala a rovnako prikývla: „Poručík.“ Niečo naťukala do tabletu, ktorý aj teraz držala v ruke. Potom sa znovu usmiala: „Vaša liečba úspešne napreduje. Hlasivky sa vám úspešne uzdravili a čoskoro sa ich naučíte plne používať tak, ako to bolo pred tou bitkou.“
Niečo znovu skontrolovala v tablete a pokračovala: „Zvolila som tento spôsob komunikácie, pretože vás nechcem zbytočne presiľovať. Mohlo by to uškodiť vášmu organizmu. Zajtra začneme s vašou rekonvalescenciou, čo sa týka pohybových aktivít. Sedieť už dokážete, no musíte sa naučiť znovu používať ruky a nohy. Začneme s jednoduchšími úkonmi, ako je ohýnanie končatín v kĺboch. Potom sa postupne postavíte na vlastne nohy a začnete chodiť a behať. Súbežne s tým budete cvičiť jemnú motoriku, používanie prstov a podobne. Nebojte, nebudú to žiadne kondičné cviky. Zatiaľ len základy a postupne pristúpime k zložitejším úkonom a kondičnému tréningu.“
Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: „Doteraz som s pohybovými aktivitami nechcela začínať, hoci by to bolo treba. Vaše telo však reagovalo na nové orgány, najmä na nové tkanivá v nohách, dosť odmietavo. Nakoniec sa však všetko podarilo dotiahnuť do úspešného konca, takže vás môžem naučiť chodiť...“
Trochu zneistela: „To však nie je to hlavné, prečo teraz s vami hovorím. Terránsky veľvyslanec informoval Zem o vašej liečbe. Rovnako ako v prípade všetkých ostatných, ktorí boli ranení v tej bitke. Zariadil už prevoz všetkých ľahších prípadov na Zem a tiež aj prevoz pozostatkov padlých, teda aspoň tých, ktorých sa nám podarilo objaviť...“
Zmĺkla a po chvíľke ticha pokračovala: „Oznámil mi, že zo Zeme prišla požiadavka o kontakt s vami, poručík. Vaša matka bola veľmi potešená, že ste prežil bitku. Poslala vám telepozdrav. Zajtra vám ho dám prehrať. Tiež chce od vás telepozdrav, aby videla, ako na tom ste, takže to zajtra skúsime nahrať, aj keď to bude pre vás veľmi vysiľujúce a namáhavé vzhľadom k vaším rečových schopnostiam.“
Znovu sa na chvíľu odmlčala a nakoniec neisto pokračovala: „Prišla som vám však najmä povedať, že na vás už nebudem mať toľko času, ako doposiaľ. V tejto chvíli na orbite prebieha ďalšia bitka medzi Varanmi a flotilami našich spojencov. Očakávame ďalší nával ranených, takže sa budem musieť starať o ďalšie prípady.“
Spozornel: „Varani zasa zaútočili?“ Smutne prikývla: „Áno, a dokonca ešte vo väčšej miere. Medzi touto planétou a štvrtou planétou sústavy bojuje teraz asi dvetisíc lodí. Ríšska admirálka Antickej ríše Anna Kornilovová osobne vedie našu obranu zo svojej vlajkovej lode Imperator. Má tu niekoľko desiatok svojích lodí. Myslím, že má dokonca dve stovky bitevných lodí a krížnikov, ale neviem presné počty. Terránske spoločenstvo, Keránska ríša, Noxovia a Saliánska ríša tiež vyslali svoje flotily na našu obranu, takže dúfame, že sa udržíme.“
Zamyslel sa: „Prečo neevakujete obyvateľstvo?“ Pokrčila plecami a rezignovane odvetila: „Kam? V tejto galaxii nie je bezpečná žiadna planéta. Varani útočia všade... Okrem toho Romania je náš domov a máme tu vybudované všetky kapacity. Nemocnice, základne, mestá, zásobovacie strediská... Všetky ostatné naše planéty, všetkých sedemnásť, ktoré máme, to sú len kolónie slúžiace na zásobovanie. Ich obyvateľstvo sa uchýlili sem k nám, na hlavnú planétu už na začiatku ofenzívy. Nemáme kam ísť, takže sa musíme udržať...“
Poručík naprázdno preglgol a potom ju požiadal: „Mohli by ste ma prepojiť s nejakým dôstojníkom, ktorý by mi mohol povedať viac o tom, čo sa deje na orbite?“ Doktorka však len pokrútila hlavou: „To nie je možné. Všetci sú teraz vyťažení vojenskými vecami. Aj ja. Už musím ísť. Začínajú privážať prvých ranených.“
V tom okamihu zmizla z jeho zorného poľa a po chvíli sa svet vrátil do normálu. Bol znovu v nemocničnej izbe. Doktorka sa ospravedlňujúco usmiala a o sekundu už videl len jej chrbát, keď odchádzala z miestnosti.
Zamyslene za ňou hľadel a hlavou mu vírili myšlienky. Na rozdiel od prvého stretnutia mu teraz pripadala trochu bezradná a vystrašená. Zároveň však vyzerala, že ju on, jej pacient, zaujíma aj po ľudskej stránke. To, ako mu hovorila o telepozdrave od jeho matky na Zemi, o tom svedčilo. Bolo to len niekoľko slov, no tón, ktorým mu to povedala, svedčil o istej láskavosti v jej hlase. Alebo skôr empatii? Nebol si istý, no tešilo ho to.
Potom sa zamyslel nad istým detailom, ktorý mu predtým unikal. To, že nevedela o strategicko-taktickej situácii veľa, bolo pochopiteľné. Ale ako komunikovala s vonkajším svetom, keď bola spojená s ním v jeho mysli? On sám bol predsa úplne odrezaný od vonkajších vnemov, keď mal nasadený ten prístroj. A čo ten jej tablet? Neustále doňho niečo písala, alebo v ňom niečo čítala.
To, že v ňom boli jeho zdravotné záznamy, by si vedel vysvetliť. Ale čo ak tam toho bolo viac? Pohodlne mohla komunikovať s ním cez tie antické vecičky a zároveň mohla komunikovať na inom kanále s kolegami lekármi alebo hoci aj s terránskym veľvyslanectvom na Romanii...
Nebol si ňou istý a nevedel, čo si má o nej myslieť. Na jednej strane ho fyzicky a aj duševne priťahovala. Bola milá a empatická, keď s ním komunikovala. Na druhej strane si však od neho držala odstup. Bolo to síce pochopiteľné z lekárskeho hľadiska a vzťahu lekárky k pacientovi. V jej odstupe však bolo niečo iné. Akoby sa pred ním chránila...
Mentálne pochody a priama komunikácia medzi dvoma mysľami ho znovu unavili, k čomu sa pridala aj únava z predchádzajúceho hlasového cvičenia. Zavrel oči a ani sám nevedel ako, ale v nasledujúcom okamihu spal ako malé dieťa.
on si to skutočne niekto všimol... v tomto príbehu to síce bude v jednej z neskorších kapitol, ale predsa len bude. Plánoval som to ako prepojenie oboch príbehov a ty si ma teraz pripravil o prvok prekvapenia... bleh! 
)
